21.2.16

DIY maskulinita

V začiatkoch mojej tranzície som pociťoval úzkosť až paniku z otázky, ktorá bola permanentne na pozadí každého kroku spojeného s transformačným procesom, ktorý som začal prežívať - Aký muž mám vlastne byť?

Možno to znie nepochopiteľne alebo až banálne, pre mňa to ale bola zásadná otázka. Bol som vychovávaný a socializovaný ako dievča a mladá žena, aj keď nikdy nie v úplne rigidnom alebo stereotypnom prostredí. Každopádne spoločnosť ma každodenne zaraďovala do dievčenského oddielu, zasväcovala do tajov sveta mladých slečien a volala ženským rodom.
Pri mojom coming oute a v začiatkoch tranzície som úplne trnul pri momentoch chlapáckeho potlapkávania po ramene a rečiach typu "..teraz môžme spolu dať to pivo a futbal keď už si chlap..." A pri predstave večera stráveného v čisto hetero cis mužskej spoločnosti na mňa šli mdloby. Mal som pocit, že skladám nejakú nekonečnú skúšku passingu a správnej navigácie v mužskom svete a bol som z toho v permanentnom strese. Pri pohovoroch so sexuológmi sa mi moc úľávy nedostávalo, pretože som bol neustále konfrontovaný s tým, že áno v spoločnosti existujú schémy, ktoré teraz musím začať príjímať a naplňovať, pretože sa stávam mužom (ktorý bol doteraz "uväznený v zlom dievčenskom tele" a ďalej to už poznáte).
Keď niečo intenzívne riešime, vnímame javy spojené s tou témou znásobene.  Boli momenty, kedy som fascinovane až voyeursky sledoval schémy rodovej polarity v každodennom živote. Postoj a gestikulácie cis týpka v tramvaji, konverzácie medzi mužmi, konverzácie medzi holkami, cis hetero pár na rande... Zo zvedavosti pozorujem tieto kódy stále, ale nie z potreby zaradiť sa. Začal som si pokladať otázku inak - Akým mužom chcem byť? (žeby Neo-gender-matrix moment?)
Za niečo cez dva roky v tomto procese som si uvedomil, že nepotrebujem dosiahnuť nejakeho žiadaného stavu ani po fyzickej stránke ani z hladiska toho, aký som a ako sa prejavujem. Bez ohľadu na očakávania a stereotypy môžem skladať svoju podobu maskulinity bez prekonceptov odznova. To je samozrejme možnosť každého z nás bez ohľadu či sme trans alebo cis. Pre niekoho je tá správna cesta v naplňovaní stereotypov a rodových rolí, čo je absolútne OK. Mrzí ma však, že stále žijeme v spoločnosti, kde vybočovanie zo štandardu vzbudzuje strach a znechutenie. 

PS.: Vo štvrtok 25.2. budem mať na túto tému krátky príspevok v rámci prednášky na tému druhy maskulinity v súčasnej spoločnosti, ktorú v Prahe organizuje Feministická společnost Karlovy univerzity (FEM) - link na FB evet prídite! 



10.1.16

Relativita času a veku.

Úplne bežne sa v konverzácii vyskytnú momenty, kedy si ľudia navzájom overujú reálie o tých druhých. Pýtame sa na miesto narodenia, prácu, koníčky... Skladáme si tým kontext toho druhého, zasadzujeme si ho do schémy a ako sa hovorí - vytvárame si o ňom obraz. V tomto obraze hrajú pre každého dôležitú úlohu trochu rozdielne aspekty. Niekomu je úplne jedno akú ma človek prácu a skôr ho zaujíma akú počúva hudbu a pre niekoho je základný kameň obrazotvornosti o druhých zamestnanie. Isté aspekty sa dajú odpozorovať na základe pohľadu a odhadu.  Keďže ste poučení, že s rodom to nebýva také jednoduché, ako sme si možno na prvý pohľad mysleli, asi vás nezaskočí, že aj vek môže prekvapiť.  
Už som za životným obdobím, kedy som dostával často otázky typu "Ty si chlapec alebo dievča?" a som úprimne rád. Nie preto, že by som bol proti prekračovaniu hraníc rodovej binarity (viz moje nové tetovanie), ale mne osobne je teraz lepšie. Každopádne sa stretávam často s iným problémom nečitateľnosti. Môj vek je pre okolie mätúci. Pamätám sa, keď som ešte pred začatím HRT (hormone replacement therapy) argumentoval sexuológovi, že chcem hormóny, pretože chcem začať adekvátne starnúť. Bola to etapa - mám 27 a vyzerám na 16 a rok vyjednávam s doktormi aby mi predpísali testosterón. Pán sexuológ mi povedal povestnú vetu: ...ale pane, vy máte ještě vaječníky a to vám ty vousy neporostou!" a poradil mi namiesto toho zmeniť šatník, skúsiť hovoriť hlbším hlasom, prípadne zmeniť účes a možno si vyholiť kúty. Nebudem popisovať moju reakciu na tieto skvostné rady možno len odkazujem - no tak pane vousy porostli a celkom slušne. 
Aj keď som už ďalej, som rodovo čitateľný a mám fúzy, mám o dva roky viac, ale stále nevyzerám na svoj vek. Mám za mesiac 30 rokov a ľudia mi odhadujú vek medzi 19 a 23. Niekto by povedal - však to je geniálne, získal si pomyselne pár rokov života naviac, predĺžuješ si mladosť atď. Na jednej strane je to pravda, ale miestami je to pre mňa nepríjemné a trápne. Zatiaľ sa mi fakt nestalo, že by bola reakcia na môj vek bez prekvapenia. V konverzácii sa proste často stane, že ľuďom začne niečo nehrať, alebo mne začne byť nepríjemné, ako ma ostatní odhadujú. Napríklad hovorím, že mám dva roky po magisterských štátniciach a im nesedí zrazu matematika (nastupoval na výšku keď mal 14?). Vety typu - to ja v tvojom veku blablabla... a pritom je to človek o dva roky mladší. Už sa mi to skoro nestáva, ale ešte donedávna ma často legitimovali keď som si kupoval alkohol alebo cigarety. Raz pani v Alberte neverila číslu, ktoré vidí na občianskom a vykrikovala na celý obchod: "Jemu je 28! To je neuvěřitelné!" - čakal som, že sa ma začne dotýkať a dúfať, že omladne. 
Nie je to vždy len nepríjemné. Je fakt, že mne samému sú veľmi sympatickí ľudia, ktorí sú vekovo nečitateľní a začínam aj ja sám na sebe túto charakteristiku uchopovať skôr pozitívne. Je dosť možné, že toto vekové mlženie časom docením, popravde je to už teraz o dosť lepšie, ako to bolo pred rokom alebo dvoma - vyzerať na 17 a aspoň na 23 je markantný rozdiel :). A cítim sa celkovo o mnoho lepšie. 
Je to ale podľa mňa veľká téma trans* ľudí všeobecne... hlavne trans* ľudí podstupujúcich hormonálnu tranzíciu. Aké máte s vekovou nečitateľnosťou skúsenosti vy?




20.12.15

Druhé T narodeniny - druhá puberta.

Zajtra oslavujem dva roky od svojej prvej injekcie testosterónu, v trans* kruhoch sa to považuje začiatok HRT (hormone replacement therapy) za niečo ako druhé narodeniny. Ja som nikdy nebol úplný trans* fatalista v zmysle, že by som bral tento moment ako úplný koniec starého života a začiatok niečoho zbrusu nového. Bol to pre mňa ďalší krok bližšie k sebe samému. Každopádne musím dnes uznať, že som svojím vnútorným nastavením (nemať žiadne veľké očakávania a riešiť hlavne to, čo sa deje tu a teraz) celý proces trochu podcenil.
Nechcel som na tranzíciu samotnú klásť až taký dôraz, sledovať úzkostlivo čo sa so mnou deje na ceste za vysnívanou podobou seba samého, pretože takú predstavu seba ani nemám. Vadí mi vizuálny tlak, ktorým je proces tranzície všade zaťažený. Obrázky pred a po, posilovanie, dosahovanie cis štandardov krásy... Vlastne pre mňa "venovanie sa svojej tranzícii" vtedy znamenalo sústrediť sa až príliš na svoje telo a to som nechcel. Je to ale jeden veľký omyl, tranzícia je aj o veľa iných procesoch a nie len o fúzoch a svaloch. Tak som si nejak ďalej žil a akoby mimochodom prebiehali u mňa zmeny spojené s tranzíciou. Dnes zisťujem, že som tento proces premeny podcenil, pretože som sa dostatočne nevenoval druhej stránke veci a to je psychika.
Každý sa v priebehu času mení a vyvíja, prechádza obdobiami zmien...  Prežíva v živote malé smrti a znovuzrodenia, spoznáva sám seba a zbavuje sa strachov. V období, v ktorom som dnes ja, je veľa procesov zrýchlených. Niekedy sa cítim, ako v nejakom medzigalaktickom svetelnom valci, v ktorom plávam niekam ďalej... Chovám sa niekedy spôsobom, akým som sa v živote pred tým nechoval. Začínam vidieť v mojich vzťahoch (všetkých možných vzťahoch) vzorce chovania, ktoré ma mali chrániť, ale už ich teraz nepotrebujem a prekážaju mi. Prvý krát v živote zažívam pocity spokojnosti zo seba bez toho, aby som musel vynakladať nejakú extra prácu. Prvý krát mám pocit, že ma môže mať niekto rád bez toho, aby som si lásku musel zaslúžiť. Popravde oslavujem druhé trans* narodeniny a mám pocit, že som naozaj iný človek ako pred dvoma rokmi a neviem úplne povedať aký. Klamal by som, ak by som tvrdil, že je to jednoduché. V niečom je to naozaj ako druhá puberta, ale s tým, že mám odžitý už nejaký základ a neni všetko mega dráma. Ak budem k sebe ale naozaj úprimný, musím povedať, že ma toto obdobie prekvapuje čím ďalej tým viac. Takže do tretieho roku vstupujem zdravo zmätený, zvedavý čo sa bude diať ďalej a asi zas o niečo viac sám sebou.

"denník" mojej tranzície (injekcie a iné radosti :)



5.9.15

Mám strnisko ʕ•͡ᴥ•ʔ



Píšem post po viac ako mesačnej odmlke a vybral som si veľmi praktickú tému - starostlivosť o fúzy. Keďže som nebol vychovávaný ako chlapec a nikdy som si v dospievaní nepredstavoval, že sa raz budem holiť, nikto so mnou nepreberal tipy a triky a ani mi neukázal ako na to, je to pre mňa vlastne úplne nová skúsenosť. Som popravde dosť prekvapený, ako ťažké je naučiť sa s fúzami (respektíve v mojom prípade so zatiaľ nie uplne hustým strniskom) pracovať.

Moje poznatky:

1. Nie je úplne dobré hmatom neustále sledovať, čo sa na tvári deje a kde čo klíči - je z toho akné.
2. Niekedy je lepšie úplne sa oholiť a nenechávať si narastené sem-tam chmíří - okrem nie úplne fresh estetiky to pôsobí adolescentne.
3. Keď to začne rásť viac, treba sa o to starať. Respektíve nenechávať to napríklad týždeň bez dozoru. Nie sú to neoholené nohy pod gaťami, je to vidno na prvý pohľad a rastie to nevyspytateľne.
4. Vo fázy v ktorej som teraz ja (mám už celkom viditeľné strnisko) je možno fajn mať okrem holiaceho strojčeka alebo žiletky aj zastrihávač fúzov. Ja som napríklad teraz úplne neštastný, ak sa mám oholiť do hladka, lebo sa mi zdá, že vyzerám divne.
5. Najlepší krém po holení je od Alverde z DMky.
6. Nie je dobré dávať si na krk alebo kamkoľvek po holení parfém, dosť to štípe.
7. Nie je dobré sa holiť pred párty, lebo keď pijem som totálne červený.

Jaké máte vy skúsenosti? (Teda ak ma číta niekto, kto má skúsenosti s holením tváre :)

Malá porovnávačka :) Január 2015 (13 mesiacov na testosteróne žiadne fúzy) - 
September 2015 (21 mesiacov na testosteróne zarastám a narástol mi trochu nos :D)


20.7.15

Ekvilibrium ☯ bod nula mojej tranzície.

Keď som bol v roku 2010 v druhom ročníku bakalárskeho štúdia Centra Audiovizuálnych štúdii na FAMU, mal som v rámci koncoročných klauzúrnych prác svoju prvú (a asi aj poslednú :)) sólo výstavu s video inštaláciou Ekvilibrium (počátek osy). Po škole som na vytvarné umenie, respektíve video art a umelecké inštalácie, nejak zanevrel. Nie že by som nerád niekedy zašiel na výstavu, ale prestalo ma baviť vytváranie vecí, do uzavretého priestoru galérie a prestal som v tom vidieť zmysel. Každopádne svoje štúdium a všetky práce, ktoré som počas neho vytvoril a texty, ktoré som napísal, dnes chápem ako kúsky skladačky, ktoré som potreboval pootáčať v rukách a stráviť pri nich nejaký čas. Posledné týždne som sa v myšlienkach často vracal k tejto mojej práci z druháku. Strašne intezívne si vybavujem, ako som sa snažil prísť na to ako túto vec zložiť tak, aby z nej šiel ten pocit, ktorý som potreboval vyjadriť. Mal som v hlave predstavu dokonalej rovnováhy. Neustále balansujeme, na neviditelných osiach medzi rôznymi pólmi a úplna rovnováha je vlastne nedosiahnuteľná, je to taký ten mikromoment pred nejakým rozhodnutím, na ktorú stranu sa pohnúť. Chcel som sa však nejakým spôsobom dostať do toho stavu, vidieť sa tak. Možno to bude znieť úplne ezotericky, ale podľa mňa mi ten zážitok s touto inštaláciou pomohol k ceste, na ktorej som teraz. V treťom ročníku som odišiel na stáž do Nórska a keď som sa vrátil, pamätám si ako som hovoril mojej spolužiačke a v budúcnosti spoluautorke iných inštalácií, že som pochopil, že Ekvilibrium bolo bod nula mojej tranzície - vtedy som sa definitívne rozhodol, že vykročím jedným smerom z toho neutrálneho bodu a pobyt na stáži nechal ten pocit dozrieť. Stále si myslím, že to bolo zásadné, ale zároveň si uvedomujem, v čom som sa mýlil. Myslel som si, že sa tým rozhodnutím zbavím pocitu akejsi vnútornej obojakosti. Pomohol som si cítiť sa tisíckrát lepšie, ale zároveň som stále tým, kým som bol. Myslel som si, že sa pretransformujem do mojej predstavy akejsi normality. Ja som strašne chcel byť ten "normálny" cis chalan, a v tom som videl svoj kľud po balancovaní v nerozhodnom medzipriestore. Podľa mňa to je dôvod, prečo sa posledné týždne vraciam k Ekvilibriu. Snažím sa pracovať s tým, aké som mal predstavy a očakávania a čo sa vlastne za tú dobu udialo. Je pravda, že som teraz niekde úplne inde, ale aj tak pre mňa predstavuje táto "skladačka" niečo viac ako školskú prácu. 
Ako som to teda pred tými piatimi rokmi natočil a poskladal? (áno pred piatimi rokmi, je to šialené) Vo výsledku je to vlastne veľmi jednoduché - inštalácia je zložená z dvoch projekcií, ktoré sú premietané na protiľahlé steny, na oboch projekciách je tá istá postava (ja - pretože som sa celé štúdium obsesívne natáčal :), chcel som sa proste v tých situáciach vidieť) natočená na tom istom mieste z dvoch protistojných uhlov. Jedna projekcia je zrkadlovo obrátená a postavy vyzerajú tým pádom trochu inak.

inštalácia vyzerala takto (galerie Fotograf Praha 2010)


pozvánka na výstavu takto :)

a videá takto 


Včera som sa dokonca šiel prejsť do Prokopského údolia, kde som video pred piatimi rokmi točil. Chcel som nájsť to miesto, ale nevedel som už presne, kde bolo. Asi po hodine sme s Kajkou prišli k takému kúsku potoka s dvoma vŕbami a ja som nadšene hovoril, aké to tam je krásne a keď som sa otáčal ďalej smerom k ceste uvidel som tú skalu a presne to miesto. Úplný magic moment.