26.12.14

Trans* maturita ✓

Vianočná atmo v plnom prúde - obedovanie, telka, pomalé presúvanie sa po Bratislave, večera a všetko na loop - podľa mňa ten správny čas na report z ministerstva. V minulom poste som písal o zasadaní komisie, na ktoré som dostal predvolanie a medzičasom to celé prebehlo. Odohralo sa to ráno v stredu 10.12. Díky za to, ako funguje v niektorých situáciách psychika. Pamät je milosrdná a postupne sa sama premazáva, tak isto v strese hlava milosrdne vypúšťa problematické zhluky myšlienok. Takže som nad možným priebehom situácie počas pracovne vyťažených dní pred komisiou vôbec nerozmýšlal. Bral som to ako nejaké iné byrokratické nutné zlo. 
Na vrátnici ministerstvva som sa preukázal predvolaním a dostal do ruky prezenčku na podpis. Prekvapilo ma, že tam bolo napísaných docela dosť ľudí. Ja som bol ako úplne prvý, nechápal som logiku, ktorou určovali poradie, abecedne to nedávalo vôbec zmysel. Na prvom poschodí pred zasadačkou už čakala jedna holka v školskom veku. Podĺa mňa trans* rodoví ľudia medzi sebou cítia na prvý pohľad blízkosť. Takže ma jej prítomnosť vlastne ukľudnila. Je to asi logické, rezonujú psychologické aspekty, ktoré sú neprenosné a nevysvetlitelné ľuďom, ktorí nemajú podobnú skúsenosť. Na druhej strane to neznamená, že máme automaticky všetci podobné názory a sme za jedno. Tak ďaleko sme sa ale nedostali a stihli sme sa len pozdraviť. Hneď po mojom príchode dorazila na moje prekvapenie aj moja sexuologička (ku ktorej chodím, pretože každý, kto si chce v ČR a SR zmeniť rod, musí prijať diagnózu a liečiť sa u sexuológa - viac o problemtike legislativy a definicii pisem v minulých postoch). Sama nechápala prečo je so mou predvolaná aj ona, ale ževraj je potrebné, aby bol na pojednávaní môj lekár/lekárka. Aspoň bolo jasné, prečo som prvý na zozname. Ako jediný som mal externého sexuológa, všetci ostatní boli od doktorky Fifkovej, ktorá sedí v komisii bežne. Keď ma zavolali dnu a uvidel som tam asi 16 ľudí, ktorých som nikdy predtým nevidel prišlo mi vlastne fajn, že tam moja doktorka sedí. 
No bolo to trápne, taká oficiálna fraška, trochu ako maturita. Sedel som za čelom dlhého stolu a pýtali sa ma rôzne otázky - ako som si začal uvedomovať svoj stav, ako ma vníma moja rodina, či mám vzťah a prácu - no totálne divná situácia. Snažil som sa byť aspoň vtipný, pretože sa mi z toho bolo úzko a na smiech zároveň. Pani doktorka Fifková prečítala zoznam úkonov, ktoré musím pre zmenu rodu v dokladoch podstúpiť, ja som podpísal, že tomu všetkému rozumiem. Potom sa radili a keď ma zavolali späť nastala vážna oficiálna chvíľa keď mi gratulovali, že som teda prešiel testom (transsexuality :D). Ja neviem, ale takto spätne mi to príde fakt bizarné. Každopádne ako milosrdne funguje pamäť, postupne sa tejto spomienky určite zbavím. Nič v zlom voči zúčasteným, ale tak isto ako moja doktorka, ktorá mi po ceste z ministerstva priznala, že nechápe logiku tejto procedúry, tak asi ani väčšina komisie vlastne nevie, prečo je tento postup nutný a vykonávajú nejakú byro smyčku s tušením, že je to asi pre naše dobro. Ja si osobne myslím, že by som prežil aj bez tejto absolútne zbytočnej skúsenosti. 
Inak zdravím všetkých a prajem pokojné a krásne sviatky, pripájam vtipné elfyourself Black&Biscuit video. Dúfam, že do konca roka stihnem ešte nejaký vizuálnejší post.)


V Bratislave u mamy pripíjame na moju trans* maturitu ,)) 

V Prahe sme mali s Kaa vianoce v predstihu - dostal som super darčeky ručný mini vysavač a obrázok Kutubiho od Kateřiny Kynclové 





1.12.14

List z ministerstva (nie mágie)

Ako sledujem dátumy posledných postov, na nejakú dobu som sa odmlčal. Čas sa zrýchluje alebo ja zaberám v zlom tempe. Aj keď v menšom strese stihol som za odmlčaný čas zahájiť aj zakončiť Mezipatra, dostať predvolanie ku komisii na Ministerstvo zdravotníctva, ktorá súvisí s mojou tranzíciou (vysvetlím), ísť na víkendovú chatu do Solopyskou pri Sedlčanoch a veľa práce, veľa práce...

 Kaa a ja Mezipatra 2014 tesne pred trapasom 
(vymkli sme sa o druhej v noci v prázdnej kinosále Lucerny so skoro vybitým mobilom bez svetla)


Mezipatra dopadli výborne, mali sme dobrú návštevnosť v kinách aj na doprovodných akciách, veľmi vydarenú hlavnú párty a uplne najlepší záver -  hlavnú cenu vyhral trans* film Nånting Måste Gå Sönder / Something Must Break. Je to asi najlepší film s trans* tematikou, ktorý som kedy videl. Veľmi autentický a krásny. Nenapadá ma, ako elegantne premostiť z príjemných pocitov z konca festivalu k birokratickým obskurným situáciám, tak to zoberiem možno oblúkom cez odkaz na rozhovor so mnou a Viktorom (koordinátorom dobrovolníkov Mezipater). Dali sme na blog festivalu rozhovor dotýkajúci sa aj vplyvov legislatívy na trans* tematiku a patologizácie trans* statusu. Článok mal skvelý ohlas a veľký dosah čítajte TUTUTU

Týna, Viktor a Ja Mezipatra 2014 Urxins Chillout set v Lucerne

Prišiel mi medzičasom dlhoočakávaný list z Ministerstva zdravotníctva - predvolanie pred komisiu, ktorá bude rozhodovať o tom, či som dostatočne spôsobilý na ďalšie kroky tranzície. Formulácie akými je ten dokument písaný sú dosť šialené. V dikcii Ministersva zdravotníctva spolu budeme pojednávať zmenu pohlavia transsexuálneho pacienta (mňa), pacienta budú liečiť tým, že mu chirurgicky zmenia pohlavie. Tieto formulácie sú proste neadekvátne. Neskutočne mi vadí to, ako je trans* status patologizovaný. Ako hovorí Viktor v našom spoločnom interview pre Mezipatra: „Doktoři vás chtějí narvat do škatulek, ale tak to samozřejmě nefunguje. Označení transsexuál vás svazuje v tom, že jste čtený jako příslušník opačného pohlaví, který se chce zbavit prvků svého původního pohlaví. Kompletně, radikálně a nastálo." 
Ja osobne si myslím, že pokiaľ bude transsexualita klasifikovaná ako duševná porucha a bude diagnózou a tranzícia chápaná ako liečenie poruchy, nikam sa nepohneme. Pre mňa stratili markre označujúce pohlavie absolútne význam. Na čo ich vlastne ešte používame? Tým že si chcem zmeniť meno a marker v dokladoch nemienim nastálo vymazať časť môjho života. Moja skúsenosť a identita je vhmotnená v mojom tele a ja s ním súzniem aj keď sa čiastočne mením nikdy nebudem iný človek. Predstavte si, že v širokom spektre genderqueer ľudí dokonca existujú aj takí, ktorí sa identifikujú inak ako im bolo určené po narodení a pritom necítia potrebu meniť svoje telo. Každopádne som zvedavý ako bude komisia prebiehať. Napíšem report.

Boli sme s Kaa na víkendovej chate s kamarátmi za Prahou v dedine Solopysky. Mali by sme chodiť častejšie do prírody... Škoda, že sme nevyužili viac jesenného ideálneho počasia. Myslím, že sme ten víkend zažili posledné teplé slnko a pekné dni pred mordorskou zimou...


Kaa rural


6.11.14

Trans* etika - part I. // Trans* Ethics, Part I

Už v minulom poste som spomínal niečo málo o mojej práci. Okrem príprav Mezipater (ktoré doslova vyvrcholili, pretože dnes štartuje 15. ročník), mám normálny full time job v kreatívnom štúdiu Black&Biscuit. Venujeme sa audiovizuálnej produkcii a hlavne interaktívnym realizáciam a exponátom.
Je pre mňa strašne zaujímavé sledovať, aký je rozdiel pohybovať sa v "queer friendly" prostredí (ako je napríklad práca na Mezipatrech) a potom v úplne bežnej spoločnosti - ako sú napríklad každodenné situácie v mojej práci. 
Ako sa cítim keď je napríklad jasné že som trans* a keď to o mne nikto nevie. Ako sa citím keď ma napríklad niekto "vy-outuje" v nequeer atmosfére. Je pre mňa príjemňejšie ak ma spoločnosť vníma ako úplne bežného nie-trans* muža?
Určite nie som človek, ktorý by sa za to, že je trans* hanbil a túžil po tom splynúť nenápadne s prostredím za každú cenu. Na druhej strane nezoznamujem sa s ľudmi štýlom "Čau som Damián a som trans*..."  

Let me mention a few more things about my professional life. On top of working for the Mezipatra Queer Film Festival which is just at the height of preparations, I have a regular full-time job at the Black&Biscuit Creative Studio. We do audiovisual production, and especially interactive projects and exhibits. 
I find it extremely interesting to feel the difference between a queer-friendly environment (such as Mezipatra) and a “completely normal” social setting (such as everyday situations in my regular job); how I feel when it’s obvious that I’m trans* versus when no one has a clue; or how I feel when someone outs me in a non-queer setting. Do I prefer to be perceived as a “completely normal” non-trans* man?
Surely I’m far from ashamed of being trans*. I no longer desire to blend in, no matter the cost. Then again, it’s not my style to meet people by saying “Hi, my name is Damian and I’m trans*…”


Postupom času ale asi zisťujem, že je pre mňa príjemnejšie, ak majú ostatní ľudia so mnou jasno. Otváram tým ale pole pre veľa otázok a úprimne som ešte v niektorých situáciách rozpačitý.
Otázky typu: "Kam chodíš na záchod? Aké máš operácie? Ako si vyzeral pred tranzíciou?" občas padnú.) Je určite rozdiel, ak sa napríklad na intímne otázky pýta blízky človek, ako niekto, koho vidím prvý krát v živote (aj to sa často stáva). Je to ale tak či tak zvláštna situácia... Jasné, že sa ľudia zaujímajú, čo je vlastne super a nikdy sa mi nestalo, že by ma chcel niekto cielene uraziť alebo bol nejakým spôsobom hrubý... Sú však isté hranice. Nedávno som narazil na super post na buzzfeede - niečo ako 10 základov trans* etiky alebo na čo sa trans* ľudí fakt nemusíš pýtať - v podaní skvelej Laury Jane Grace. 


Over time, I have come to enjoy the situations when people know who they’re dealing with. Then again, that knowledge may lead to a lot of questions which, frankly, still often make me feel awkward. From time to time, I do hear questions like “Which toilet do you use?” “What kind of surgeries have you got?” or “What did you look like before your transition?” It sure makes a difference who exactly asks these intimate questions: a close friend, or a stranger I’m seeing for the first time (which is actually not that rare)? In any case, the situation is a strange one. On one hand, it’s ok to be curious – it’s actually great – and I’ve never been confronted with someone trying to offend me intentionally or being rude in any way… On the other hand, there are certain boundaries. Recently I stumbled on a great post at BuzzFeed – something like the ten commandments of trans* ethics, or things that are never OK to ask a trans* person, by Laura Jane Grace.




TOP 4:


Celý post si prescrollujte tututururu.
Scroll through the post here.

Taktiež som postupom času zistil, že som dosť citlivý, ak niekto z mojich priateľov nechcene zle formuluje nejakú myšlienku dotýkajúcu sa trans* ľudí alebo tranzície. Častokrát sa trpezlivo snažím vysvetlovať, ale niekedy mi je z toho vlastne len smutno. Vety typu: "Ona, pred tým než sa nechala prerobiť." alebo "To sú tí tvoji kamoši, ostatné transky.." majú možno silnejšiu moc ako sa na prvé počutie zdá. Po prvé tranzícia nie je o prerábaní niekoho na niečo iné ani o preoperovaní a výraz transka je spojený s crossdressingom a nie s transrodovosťou. 
Sú ale dni, kedy je pre mňa strašne príjemné nebyť v očiach iných ľudí ten trans* človek a neriešiť tieto veci... Niekedy sa mi zdá, že je toho nejak moc a už nemám energiu vysvetlovať, osvetlovať, objasňovať, obhajovať... 
Nedávno bol v Prahe môj kamarát Fox (písal som o ňom a jeho dokumentárnych projektoch v poste o trans* reprezentácii) a zhodli sme sa, že je super čo teraz robíme a že sa snažíme prispieť k osvete a celkovému zlepšeniu situácie pre nás a ľudí ako sme my, ale zároveň dúfame, že o niekoľko rokov bude táto práca out of date, pretože trans* povedomie bude samozrejmosťou. 

Over time, I’ve also grown pretty weary of the situations when one of my friends inadvertently asks a bad question on the topic of trans* people or transitioning. While I often try to explain and educate patiently, sometimes these questions just get me down. Statements like: “XY, before she had her makeover done” or “These are your friends, the other trannies” may be more powerful than they appear at first. Above all, transitioning is not about making somebody over into something else, and the term tranny is related to crossdressing, rather than being transgendered. There are days when I’m totally happy not being “the trans* person” in other people’s eyes and not having to deal with these things. Sometimes I feel I’ve had enough and I’m too exhausted to explain, explicate, clarify, advocate… 
Recently, when my friend Fox was visiting Prague (I wrote about him and his documentary projects in an earlier post on trans* representation), we both agreed that what we’re working on is great, that we’re really trying to make a difference in awareness and the overall situation of us and people like us. Then again, we both hope that this kind of job will be out of date in a few years – simply because trans* awareness will be taken for granted.

28.10.14

Mezipatra 2014

Okrem toho, že píšem trans* blog robím aj veľa iných vecí. Pracujem v kreatívnej agentúre Black&Biscuit, DJujem a spolupracujem na queer filmovom festivale Mezipatra, kde dramaturgicky a produkčne spoluvytváram doprovodný program - všetky parties, prednášky, debaty, výstavy atď.. viac info k doprovodnému programu tu.
A aby som nepísal stále len dlhé sloho-posty.) toto bude taký audio-vizuálny teaser na tohtoročné Mezipatra, ktoré začínajú v štvrtok 6.11. a ak sa nechystáte na zahajovací ceremoniál prídite aspoň na party do cafe Lucerna od 22.00 budem už tradične DJovať s Kristýnou (Urxins). A určite choďte na filmy, ktoré budú výborné. Premietame aj tri trans* filmy a to 52 Úterků - 52 Tuesdays, Jak kluk potkal holku - Boy Meets Girl a Něco se musí zlomit - Something Must Break. Viac k programu tu
Prípravy na festival vrcholia a to znamená že sme všetci okrem našich každodenných nefestivalových starostí vo volnom čase zahltení všetkými možnými povinnosťami súvisiacimi s festivalom. Napríklad okrem produkčných a programových riešení sme s Kristýnou minulý týždeň stihli nafotili promo fotky k Mezipatra merchu. Fotili sme s Mišou Čejkovou a myslím, že to vzhľadom na timing fotenia (s prvým ranným kafem) dopadlo celkom dobre.) Máme krásne tričká nesúce názov tohto ročnej témy - Dokud nás smrť nerozdělí a tradične tašky. 

On top of this trans* blog, I am involved in a number of other things as well: the Black&Biscuit Creative Studio, DJing, and the Mezipatra Queer Film Festival. As a script editor and producer, I collaborate on the festival’s off program – all the parties, lectures, debates, exhibitions etc. (see here for Mezipatra off program). This time, instead of a long story-type post, I want to present a kind of audiovisual teaser for this year’s Mezipatra, which starts on November 6. If you can’t make it to the opening ceremony, then make sure to show up at our party in Lucerna Café where Kristýna (aka Urxins) and I will be DJing. And go to some of the movies, they’re gonna be great. We’re screening three trans* films: 52 Tuesdays, Boy Meets Girl, and Something Must Break. 
Since Mezipatra is just at the height of preparations, we all are busy with all kinds of festival matters, on top of our everyday non-festival matters. For example, last week, Kristýna and I not only did various production and programming jobs but also teamed up with Michaela Čejková to shoot a series of promotional photos for festival swag. I think we did pretty well, considering we were just having our first morning coffee. We’ve got gorgeous t-shirts with this year’s theme, “Until Death Do Us Part”, plus the traditional bags. 


Prvá fotka pred kávou - viac na Mezipaternom webe a facebooku.
The first pic of us before having our coffee (see Mezipatra website and Facebook for more)

S Mezipatrami súvisí aj nedávne pozvanie do vysielania online rádia Street Culture a relácie Queer Noises. Boli sme pozvaní s Pavlom Bickom ako spoluorganizátori Mezipater predstaviť tohtoročný program plus ja som na záver vysielania hovoril niečo málo o tomto blogu. Vypočujte si podcast a my s Pavlom sme v štúdiu cca po 58. minúte.

In relation to Mezipatra, Pavel Bicek and I were recently interviewed by Queer Noises, a show on the StreetCulture Online Radio. We presented this year’s program and, towards the end of the show, I said a few words about this blog. Listen to the podcast here – Pavel and I are speaking from the 58th minute on.




26.10.14

O rodičoch a deťoch // Of Parents and Children

Asi nemusím vysvetlovať prečo sú vzťahy rodičov a detí komplikované. Neustále ovplyvňujú naše životy, či sme v jednej alebo druhej roli. Situácia ako je trans* coming out, častokrát otrasie a preverí všetky formy vzťahov. Niektoré posilní a niektoré naopak skomplikuje alebo zničí. 
Rodina býva asi najťažší partner na otváranie trans* témy. U nás doma to bola a je roky trvajúca diskusia a stále nie sme úplne dohodnutí... Každý má napríklad inak nastavené chápanie rodu a prežívanie rodovej identity a podľa seba často posudzuje druhého. Je to komplikované vyjednávanie.  Predsa len ide o snahu ukázať najbližším časť nás, ktorá je pre nás samozrejmá a pre nich možno neviditeľná a nepochopiteľná. Častokrát sme pri comingoute o veľa rokov napred v premýšlaní a prijímaní tejto situácie. 
Nedávno som dával na blog video z víkendu s TransFúziou v Kremnici, kde som natočil rozhovor s Tomášom. Konečne sa mi podarilo zeditovať aj rozhovor s jeho mamou Idou, ktorej pohľad na trans* coming out jej dieťaťa môže pomôcť nie len trans* ľuďom (ako napríklad pomohol mne) ale hlavne iným rodičom trans* detí každého veku. Som nesmierne rád, že sa Ida tak odhodlane zapája do trans* aktivistického diania a sama premýšla o založení podpornej platformy pre rodičov trans* ľudí. 
Ani u nás v rodine to nebolo ľahké a som si istý, že by mojim rodičom pomohlo, ak by mali možnosť vyhľadať viac informácii alebo mohli stretnúť iných rodičov, ktorí riešia podobnú situáciu. Napríklad moja mama sa s celou situáciou vyrovnala oveľa lepšie po stretnutí s inými trans* ľudmi v našom okolí (podobne ako to popisuje vo videu Ida). U mamy aj otca je skvelé, že je pre nich najdôležitejšie to čo cítia srdcom, to znamená, že vedia, že ma ľúbia a vždy budú aj keď niekedy uplne nerozumejú tomu, čo sa deje. Majú ale záujem vedieť viac a to je skvelé. Mama je niekedy v svojej zvedavosti častokrát veľmi explicitná a nič pre ňu nie je tabu.)) Čo je možno dobre. 
Na záver asi toľko: myslím si, že veľa rodičov v tejto situácii prechádza podobnou cestou a pociťuje skoro rovnaké emócie (strach o dieťa, pocit viny...) a som veľmi rád, že sa Ida rozhodla tieto pocity zdielať. Veľmi jej za to ďakujem a dúfam, že sa jej v budúcnosti podarí vytvoriť nápomocné prostredie pre iných rodičov a ich deti.
Sľubujem, že nabudúce napíšem niečo kratšie. Začínam sa cítiť ako grafomaniak :D



Relationships between parents and children have always been complicated. Whether we’re in one or the other role, family ties shape our lives on a permanent basis. All kinds of relationships can be put to the test in situations such as coming out as trans*. As a result, some relationships become stronger, while others just get more complicated or break down.
Family members are probably some of the most difficult partners to start a conversation about trans* issues. At our home, we have debated continuously for years, and yet we are far from a perfect consensus… One reason is that each of us judges the other person based on his/her own special understanding of gender and special experience of gender identity. The negotiation is complicated. After all, what I’m trying to do is to present a part of me that I take for granted but that may be invisible or incomprehensible for my loved ones. By the time I came out, I was many years ahead in terms of thinking about and accepting the situation.
Recently I posted a video from a TransFusion weekend in Kremnica, Slovakia, featuring an interview with Tomáš. Now I’m finally done editing the other interview with his mom. In my opinion, Ida’s perspective on her child’s trans* coming out might be helpful not only for trans* people (as it sure helped me) but, above all, for other parents of trans* children, young and old. I am extremely thankful to Ida for her commitment to trans* activism. She is even thinking about starting a new support group for trans* people’s parents. The trans* experience is difficult for every family, and my own family has been no exception. I am sure my parents would appreciate having access to more information or other parents in a similar situation. For example, my mom made an amazing progress coming to terms with the whole thing after she met other trans* people living around us (similarly to the experience shared by Ida in the video). Fortunately, what my mom and dad feel in their heart is the most important thing for them. They know they love me and always will; even if they sometimes do not fully grasp what is going on, the great thing is that they are eager to know more. Especially my mom sometimes asked very explicit questions and her curiosity knows no taboo.)) Which is probably a good thing.
To conclude, I think many parents in a situation like this are faced with similar issues and may feel the same emotions (worrying about their child, guilt…). I am extremely grateful to Ida for sharing these feelings of hers. I hope that her idea of creating a self-help environment for other parents and their children will one day become reality.
I am starting to feel like a graphomaniac :D The next post will be shorter, I promise. 

16.10.14

Trans* reprezentácia - o nás a bez nás? // Trans* Representation: Nothing About Us Without Us

Jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol založiť tento blog, bol pre mna nedostatok adekvátnej prezentácie trans* života a prežívania v našich končinách. Mediálny obraz trans* ľudí je skladaný takým spôsobom, s ktorým sa viem málokedy stotožniť. Príbehy a informácie sú buď šokujúca senzácia na pokraji úplnej divnosti alebo tragické stories nešťastného života plné patológie a násilia. Takéto zjednodušené schematické vyobrazenia sú samozrejme globálny problém. V posledných rokoch sa ale dejú pozitívne zmeny. V tomto príspevku by som vám rád predstavil tri svetlé výnimky, ktoré ma nesmiernie tešia. 

One of the reasons why I chose to start this blog was what I perceived as inadequate representation of trans* people’s lives and experiences in this part of the world. The media image of trans* people is put together in a way I can rarely identify with. The stories and facts are reported either as shocking sensations bordering on total weirdness, or as tragedies of misfortune, pathology and violence. While such simplistic, shallow accounts are a problem everywhere in the world, there has been a lot of change to the better over the past couple of years. In this post, I would like to present three positive exceptions that I’m very fond of.

Nedávno som začal sledovať nový seriál Transparent, ktorý ma skvelý ohlas a mňa veľmi baví. Hlavná postava seriálu je trans* žena, ktorá zažíva coming out pred svojou rodinou a ako otec pred svojimi dospelými deťmi. Zatiaľ som asi na tretej epizóde, takže to asi nechám len pri vrelom doporučení a skočím na ďalší super seriál. 

Recently I started following a new TV series, Transparent, and I like it a lot. The show has been received positively. The lead character is a trans* woman who is just in the process of coming out to her family, in particular as a father of three adult children. All I can say after watching three episodes is that I warmly recommend Transparent. Check it out.

Som veľký fanúšik seriálu Orange Is the New Black, príbehu z prostredia ženskej väznice, ktorý má zatiaľ odpremierované dve série. Je to prvý mainstreamový počin, v ktorom je trans* postava hraná trans* herečkou a scenáristicky je vykreslená veľmi autenticky. Postavu Sophiu Burset stvárnila skvelá Laverne Cox, ktorá je okrem hereckej kariéry veľmi populána a medializovaná trans* aktivistka. Za míľnik v celej story boja za trans* vizibilitu a práva považujem jej tohtoročný portrét na obale magazínu TIME. Followujem ju a sledujem jej aktivity a má môj obrovský rešpekt. 

I’m also a big fan of Orange Is the New Black. Set in a women’s prison, this great series is currently past its second season. For the first time on mainstream television, a trans* character is played by a trans* actress. From a screenwriting perspective, I find this representation highly authentic. Laverne Cox’s performance in the role of Sophia Burset is amazing, just like her job as a popular and highly visible trans* activist. The fact that she appeared on the cover of Time Magazine this year is, in my opinion, a milestone in the whole struggle for trans* visibility. As her follower, I relate to her with a great deal of respect. 



Na tomto linku si môžete pozriet behind the scenes video a interview s Laverne. Sama sa nepovažuje za predobraz trans* človeka, je nespočetné množstvo rôznych podôb trans* prežívania a identít a je dôležité dať možnosť čo najväčšej možnej pluralite hlasov, aby prehovorili.

Click here to watch a behind-the-scenes vid and interview with Laverne. She does not identify as a role model for trans* people. In her opinion, there is a great diversity of trans* experiences and identities, and one should listen to as many different voices as possible. 

Tým sa dostávam k môjmu poslednému odporúčaniu, ktoré súvisí s aktivitami dvoch chalanov z Anglicka, konkrétne z Brightnu. Obaja vystupovali v reality show My Transsexual Summer, ktorú vysielal britský Channel 4 pred troma rokmi v lete. Show pojednávala o príbehoch 7 trans* ľudí, ktorí sa v priebehu leta stretávali každý víkend na jednom dome. Po odvisielaní všetkých epizód sa Fox a Lewis ohradili voči nekorektnosti scenáristického a dramaturgického zámeru televízie, ktorá sa postavy snažila dotlačiť do schematických polôh ich príbehov a rozhodli sa začať natáčať vlastné krátke dokumenty o trans* ľuďoch v Británii. Dnes majú vlastnú nezávislú spoločnosť Lucky Tooth Films a už tretí rok natáčajú skvelé krátke filmy, ktoré pravideľne sledujem. Ich aktivity sú pre mňa veľká inšpirácia. S Foxom sme sa pred pár dňami stretli v Prahe, kde je momentálne na pár dní a dohodli sme sa, že spolu niečo v budúcnosti vyprodukujeme z čoho som strašne rád. 
Odporúčam vám pobrowsovať ich facebook s videami TUTUTU a dúfam, že čoskoro postnem nejakú našu kolaboráciu! 

My last recommendation is related to two guys from Brighton, UK. Three years ago, they both appeared on My Transsexual Summer, a reality show on Channel 4 in which seven trans* people met in the same building every weekend throughout the summer. After all of the show’s episodes had been aired, Fox and Lewis criticized My Transsexual Summer for what they found to be incorrect script development methods, arguing that cast members had been pushed into schematic scripted performance. Instead, Fox and Lewis started their own filmmaking company, Lucky Tooth Films, to create original short documentaries about trans* people in the UK. Three years later, they have an amazing filmmaking record; I am a regular follower of their short movies and find a great deal of inspiration in their work. A few days ago, I met Fox when he was spending a few days in Prague. We agreed to produce something together in the future and I’m really happy about that.
Make sure to check out their Facebook including their videos here. I am hoping to soon be able to blog about the actual results of our collaboration.






7.10.14

Tranzícia ako sebaprijatie + videoreport z víkendu s TransFúziou. // Transition as Self-acceptance + TransFusion Weekend Video Report.

S tranzíciou je to ako s každým iným procesom. Kým v ňom nieste a nežijete tú skúsenosť, neviete vôbec predpokladať, čo sa vlastne bude diať, aj keď si myslíte. že áno. Keď som sa pred troma rokmi definitívne rozhodol, že to je moja cesta a začal som podnikať kroky, ktoré smerovali k naplňovaniu mojich túžob, bol som prirodzene veľmi zameraný na to čo bude. Mal som pocit, že sa pripravujem na proces opravy, ktorý chcem mať rýchlo za sebou a chcem byť hlavne už tam v mojom novom ja. Neobzerať sa moc okolo seba a s nikým moc nič neriešiť. Trans* komunita ma desila a pripadalo mi, že sú to buď transmačochalani, ktorí sú nonstop v posilke alebo LGBT aktivisti ktorí používajú veľa akademických slov a ja im nerozumiem. Chcel som proste žiť život tak ako túžim bez zbytočného riešenia. Chcel som žiť v spoločnosti ako muž a neupriamovať na seba moc pozornosť. Samozrejme, že je to ťažké, prvé kroky sú neisté, reakcie ľudí rôzne, situácie trápne, miestami až tragické ale odhodlanie je obrovské a všetko sa pomaly hýbe a plynie.. 
Časom mi ale došlo, že niečo robím proste zle. Pretože mi nieje nejak super, aj keď ma všetci oslovujú správym rodom a menom, hormóny začínajú fungovať, ľudia sa na mňa s gendrovým zmätením dívajú čoraz menej.
Aj tak je niečo akoby nesprávne. Uvedomil som si, že som podvedome v neustálom strese a že vlastne zakrývam seba mojou vlastnou predstavou o nenápadnom "normálnom" mužovi (s mojim mladistvým vzhľadom skôr mladom mužovi) a desím sa toho, že niekto tuší alebo vidí, kto vlastne naozaj som. Že som transrodový človek, transsexuál. Od tohto momentu vlastne neubehlo tak veľa času, zmenilo sa toho ale dosť. Uvedomil som si, že nemôžem to, že nie som úplne typický muž vnímať ako slabosť. Veľmi mi v tom pomohlo vídať iných ľudí ako som ja, takže som sa predsa len k trans* komunite postupne dostal 
a som za to vďačný.
Tento víkend som bol na chate, neoficiálnom stretnutí transrodových ľudí, ktoré v Kremnici organizovala organizácia TransFúzia. Za ten čas od kedy som prežíval sám svojim spôsobom transfóbne pocity, som sa prepracoval k tomu, že som sa viac prijal a našiel si veľa kamarátov, ktorý nechodia len do posilky a nepoužívajú iba odborné slová. Na chate nás bolo 15 a venovali sme sa rôznym témam (trans* vizibilita, trans* práva, lekárska staroslivosť, trans* identita, kroky tranzície) Stretol som skvelých ľudí a zoznámil som sa s užasným chalanom Tomášom (čau Tomáš! ak čítaš) a jeho mamou Idou.
Pozrite na videoreport, ktorý je pre Tomáša a pre trans* detí a teenagerov. Chcel som, aby vedel (a všetci ostatní), že nie je jediný sám a že je nás viac a budeme sa snažiť, aby nám bolo na svete čo najlepšie. 
(A ak to nepôjde v škole vysvetlovaním, je veľa trans* chalanov, ktorí do posilky chodia a neni problém prísť na školu do Zvolena a niečo deviatakom dovysvetliť.) 
Ďalší post bude pre rodičov trans* detí a o Tomášovej mame, s ktorou som spravil cez víkend tiež rozhovor.

Transitioning is like any other process: you can’t expect what’s going to happen – even if you think you can – until you’re in the process, until you’re living the experience. Three years ago, when I finally decided that this was my way and started taking steps towards fulfilling my dreams, I was naturally extremely anxious about what I was going to experience. I felt as if I was getting ready for getting fixed, and I just wanted to get it over with. I wanted to stay focused, instead of dwelling, reflecting and debating. I was scared of the trans* community, as there seemed to be just two types of trans* people: the machos who work out 24/7, and the LGBT activists who use a lot of academic words I don’t understand. I just wanted to live my life the way I desired, without much hassle. I wanted to live a man’s life and blend in with the society. Of course it’s hard, the first steps are uncertain, people’s reactions are different, and some situations are embarrassing or outright tragic. Yet the determination is enormous, and everything is slowly starting to move and flow in the right direction…
Over time, I realized there was something wrong with the way I was doing this. Because I was not feeling great, even if everyone was using my correct gender and name when addressing me, even if the hormones were kicking in, even if there was less and less gender confusion in my encounters with strangers.
In spite of all that, something seemed to be wrong. I realized I was under a lot of unrecognized stress. I was seeking refuge in the inconspicuous role of a “normal” man (or rather a “normal” young man, given my adolescent appearance). Instead, I should have faced the fact that someone may suspect or identify who I really am—a transgendered person, a transsexual. Little time has elapsed but a lot has changed since that moment of realization. I came to believe that being far from a typical guy is not my weakness. In this process, I found help among people like me. Thus I was drawn into the trans* community after all – and I’m thankful for it.
Last weekend I went to an unofficial retreat for transgendered folks in Kremnica, Slovakia, organized by an association called TransFusion. I have gone a long way since what I would refer to as my transphobic phase; I have improved my self-acceptance and found a lot of friends who don’t just go to the gym or use a lot of jargon. There were 15 of us who came to the retreat and we dealt with a diversity of issues (trans* visibility, trans* rights, medical care, trans* identity, transition steps). I met a bunch of amazing people, and especially my most favourite lad Tomáš (hey you, how are you?) and his mom Ida. Check out the video report dedicated to Tomáš and to trans* kids and teens. I wanted him (and everyone else) to know that he is not alone; there are more of us out there and we’re ready to do everything we can to make a difference in how we live in this world.
(In case education doesn’t work, there are quite a few trans* guys who actually work out and don’t have a problem traveling to Zvolen and educating the s**t out of those ninth graders). 
The upcoming post will be dedicated to parents of trans* children, and especially to Ida who I interviewed during the weekend retreat as well.


28.9.14

Na začiatku. // In the Beginning.

Je koniec septembra. Začiatok jesene po konci prázdnin, ktoré sa ma zas tak netýkajú, ale ešte stále sa často pristihnem, že odpočítavam čas podľa prázdnin. Možno preto, že minulý rok na konci prázdnin som sa (ako sa hovorí v trans* kruhoch) znovunarodil. Prijal som nové meno a začal žiť život, na ktorý som sa dlho pripravoval. Znie to takto dosť ezo alebo starwars jedijovsky.) Ale vlastne to nie také scifi.
Začal som s tranzíciou - premenou (fyzickou, psychickou, sociálnou...) ktorá smeruje k naplňeniu toho, ako ja vnímam svoju rodovú identitu. Častejšie sa pre tento proces používa zastaralý pojem zmena pohlavia, ktorý je podla mňa zavádzajúci, pretože tranzícia nie je o prerobení niekoho na niečo iné a operatívnych zákrokoch.
Na tomto blogu budem hovoriť o tom, čo v tomto procese zažívam. Budem si často k debatám nad otázkami súvisiacimi s trans* životom pozývať mojich priateľov a známych, s ktorými budem točiť krátke video rozhovory. Budem osvetlovať pojmy (viac prakticky ako teoreticky.) a základy trans* etiky.
Ešte k tým prázdninám. Včera sme sa symbolicky rozlúčili s letom oslavou Paulininých narodenín a spomínaním na našu letnú dovolenku. Ja som z najletaever bol len na roadtripe. Takže na začiatok, goodbye leto a welcome pandamian the neologist & trans* advocate. 


It is the end of September, the beginning of autumn, and the school holidays are over. Not that I go to school, but I still often surprise myself by organizing my days according to the academic calendar. This is maybe because it was just at the end of the summer holiday last year that I underwent my rebirth (as people in trans* circles call it). I assumed a new name and started living the life I had long been getting ready for. That does sound quite esoteric or Jedi. But in fact it is not such a hallucination.
I started my transition (physical, mental, social etc. change) in order to fulfil what I perceive to be my gender identity. This process is frequently referred to as “sex change”, a term I find outdated and misleading. Transitioning is not about making somebody over into something else; it is not centred on surgical procedures.
In this blog, I am going to talk about what I’ve been through in this process. I am going to invite my friends and acquaintances to short video interviews on various trans* issues. I am going to explain the concepts (more practically than theoretically) and basics of trans* ethics.
One more thing about school holidays: tomorrow we waved a symbolic farewell to summer by celebrating Paula’s birthday and remembering the moments of our vacation together. Of the whole #bestsummerever, I only went to the road trip. So let me begin by saying goodbye to summer—and welcome to pandamian the neologist & trans* advocate.

+ moje video z roadtripu tu:

+ my road trip video here: