7.10.14

Tranzícia ako sebaprijatie + videoreport z víkendu s TransFúziou. // Transition as Self-acceptance + TransFusion Weekend Video Report.

S tranzíciou je to ako s každým iným procesom. Kým v ňom nieste a nežijete tú skúsenosť, neviete vôbec predpokladať, čo sa vlastne bude diať, aj keď si myslíte. že áno. Keď som sa pred troma rokmi definitívne rozhodol, že to je moja cesta a začal som podnikať kroky, ktoré smerovali k naplňovaniu mojich túžob, bol som prirodzene veľmi zameraný na to čo bude. Mal som pocit, že sa pripravujem na proces opravy, ktorý chcem mať rýchlo za sebou a chcem byť hlavne už tam v mojom novom ja. Neobzerať sa moc okolo seba a s nikým moc nič neriešiť. Trans* komunita ma desila a pripadalo mi, že sú to buď transmačochalani, ktorí sú nonstop v posilke alebo LGBT aktivisti ktorí používajú veľa akademických slov a ja im nerozumiem. Chcel som proste žiť život tak ako túžim bez zbytočného riešenia. Chcel som žiť v spoločnosti ako muž a neupriamovať na seba moc pozornosť. Samozrejme, že je to ťažké, prvé kroky sú neisté, reakcie ľudí rôzne, situácie trápne, miestami až tragické ale odhodlanie je obrovské a všetko sa pomaly hýbe a plynie.. 
Časom mi ale došlo, že niečo robím proste zle. Pretože mi nieje nejak super, aj keď ma všetci oslovujú správym rodom a menom, hormóny začínajú fungovať, ľudia sa na mňa s gendrovým zmätením dívajú čoraz menej.
Aj tak je niečo akoby nesprávne. Uvedomil som si, že som podvedome v neustálom strese a že vlastne zakrývam seba mojou vlastnou predstavou o nenápadnom "normálnom" mužovi (s mojim mladistvým vzhľadom skôr mladom mužovi) a desím sa toho, že niekto tuší alebo vidí, kto vlastne naozaj som. Že som transrodový človek, transsexuál. Od tohto momentu vlastne neubehlo tak veľa času, zmenilo sa toho ale dosť. Uvedomil som si, že nemôžem to, že nie som úplne typický muž vnímať ako slabosť. Veľmi mi v tom pomohlo vídať iných ľudí ako som ja, takže som sa predsa len k trans* komunite postupne dostal 
a som za to vďačný.
Tento víkend som bol na chate, neoficiálnom stretnutí transrodových ľudí, ktoré v Kremnici organizovala organizácia TransFúzia. Za ten čas od kedy som prežíval sám svojim spôsobom transfóbne pocity, som sa prepracoval k tomu, že som sa viac prijal a našiel si veľa kamarátov, ktorý nechodia len do posilky a nepoužívajú iba odborné slová. Na chate nás bolo 15 a venovali sme sa rôznym témam (trans* vizibilita, trans* práva, lekárska staroslivosť, trans* identita, kroky tranzície) Stretol som skvelých ľudí a zoznámil som sa s užasným chalanom Tomášom (čau Tomáš! ak čítaš) a jeho mamou Idou.
Pozrite na videoreport, ktorý je pre Tomáša a pre trans* detí a teenagerov. Chcel som, aby vedel (a všetci ostatní), že nie je jediný sám a že je nás viac a budeme sa snažiť, aby nám bolo na svete čo najlepšie. 
(A ak to nepôjde v škole vysvetlovaním, je veľa trans* chalanov, ktorí do posilky chodia a neni problém prísť na školu do Zvolena a niečo deviatakom dovysvetliť.) 
Ďalší post bude pre rodičov trans* detí a o Tomášovej mame, s ktorou som spravil cez víkend tiež rozhovor.

Transitioning is like any other process: you can’t expect what’s going to happen – even if you think you can – until you’re in the process, until you’re living the experience. Three years ago, when I finally decided that this was my way and started taking steps towards fulfilling my dreams, I was naturally extremely anxious about what I was going to experience. I felt as if I was getting ready for getting fixed, and I just wanted to get it over with. I wanted to stay focused, instead of dwelling, reflecting and debating. I was scared of the trans* community, as there seemed to be just two types of trans* people: the machos who work out 24/7, and the LGBT activists who use a lot of academic words I don’t understand. I just wanted to live my life the way I desired, without much hassle. I wanted to live a man’s life and blend in with the society. Of course it’s hard, the first steps are uncertain, people’s reactions are different, and some situations are embarrassing or outright tragic. Yet the determination is enormous, and everything is slowly starting to move and flow in the right direction…
Over time, I realized there was something wrong with the way I was doing this. Because I was not feeling great, even if everyone was using my correct gender and name when addressing me, even if the hormones were kicking in, even if there was less and less gender confusion in my encounters with strangers.
In spite of all that, something seemed to be wrong. I realized I was under a lot of unrecognized stress. I was seeking refuge in the inconspicuous role of a “normal” man (or rather a “normal” young man, given my adolescent appearance). Instead, I should have faced the fact that someone may suspect or identify who I really am—a transgendered person, a transsexual. Little time has elapsed but a lot has changed since that moment of realization. I came to believe that being far from a typical guy is not my weakness. In this process, I found help among people like me. Thus I was drawn into the trans* community after all – and I’m thankful for it.
Last weekend I went to an unofficial retreat for transgendered folks in Kremnica, Slovakia, organized by an association called TransFusion. I have gone a long way since what I would refer to as my transphobic phase; I have improved my self-acceptance and found a lot of friends who don’t just go to the gym or use a lot of jargon. There were 15 of us who came to the retreat and we dealt with a diversity of issues (trans* visibility, trans* rights, medical care, trans* identity, transition steps). I met a bunch of amazing people, and especially my most favourite lad Tomáš (hey you, how are you?) and his mom Ida. Check out the video report dedicated to Tomáš and to trans* kids and teens. I wanted him (and everyone else) to know that he is not alone; there are more of us out there and we’re ready to do everything we can to make a difference in how we live in this world.
(In case education doesn’t work, there are quite a few trans* guys who actually work out and don’t have a problem traveling to Zvolen and educating the s**t out of those ninth graders). 
The upcoming post will be dedicated to parents of trans* children, and especially to Ida who I interviewed during the weekend retreat as well.


5 komentářů:

  1. trochu som zmätený . Prepáč za priamu otázku ale ty si v podstate baba čo cítil(a), že jej pravé JA je muž?
    inak veľa šťastia v živote prajem :)

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. to je hodne zmatena otazka :D z 90 percent nekorektna ale nevadi. takze skusim to nejak vysvetlit. neda sa to uplne takto zjednodusovat. po prve ja osobne nevnimam kategorie zena a muz uplne striktne. podla mna je rod spektrum roznych podob (otienov) v ktorych sa mozeme pohybovat. nic nie je cierno biele. ano, bol som cast zivota vychovavany ako dievca, aj ked som sa tak nikdy uplne necitil. Preferujem o sebe rozmyslat v minulosti ako o dietati. Cast zivota som zil niekde na pomedzi a teraz kracam k naplneniu toho ako mam podla mna tento zivot prezit. To znamena ze prechadzam tranziciou ktora vedie k premene fyzickej, pravnej(zmena dokladov) aj socialnej ale vlastne ostavam tym istym clovekom.
      Bezne sa tento proces pomenuvava zjednodusene ako zmena pohlavia ja vsak nemam rad ak sa o tranzicii hovori ako o uprave alebo naprave a sustredi sa len na fyzicku stranku veci.

      Vymazat
    2. Prepáč za nekorektnosť. ďakujem za vysvetlenie a držím Ti v živote palce. A s Kaa vám to veľmi pristane :)

      Vymazat
    3. To je vpohode. Ja to beriem tak, ze sirim osvetu o trans tematike, takze som za otazky rad.)
      Dakujem! Maj sa pekne!

      Vymazat
  2. Dakujem, ze si sa rozhodol zalozit a pisat tento blog, drzim Ti palce so vsetkym ♥

    OdpovědětVymazat