20.12.15

Druhé T narodeniny - druhá puberta.

Zajtra oslavujem dva roky od svojej prvej injekcie testosterónu, v trans* kruhoch sa to považuje začiatok HRT (hormone replacement therapy) za niečo ako druhé narodeniny. Ja som nikdy nebol úplný trans* fatalista v zmysle, že by som bral tento moment ako úplný koniec starého života a začiatok niečoho zbrusu nového. Bol to pre mňa ďalší krok bližšie k sebe samému. Každopádne musím dnes uznať, že som svojím vnútorným nastavením (nemať žiadne veľké očakávania a riešiť hlavne to, čo sa deje tu a teraz) celý proces trochu podcenil.
Nechcel som na tranzíciu samotnú klásť až taký dôraz, sledovať úzkostlivo čo sa so mnou deje na ceste za vysnívanou podobou seba samého, pretože takú predstavu seba ani nemám. Vadí mi vizuálny tlak, ktorým je proces tranzície všade zaťažený. Obrázky pred a po, posilovanie, dosahovanie cis štandardov krásy... Vlastne pre mňa "venovanie sa svojej tranzícii" vtedy znamenalo sústrediť sa až príliš na svoje telo a to som nechcel. Je to ale jeden veľký omyl, tranzícia je aj o veľa iných procesoch a nie len o fúzoch a svaloch. Tak som si nejak ďalej žil a akoby mimochodom prebiehali u mňa zmeny spojené s tranzíciou. Dnes zisťujem, že som tento proces premeny podcenil, pretože som sa dostatočne nevenoval druhej stránke veci a to je psychika.
Každý sa v priebehu času mení a vyvíja, prechádza obdobiami zmien...  Prežíva v živote malé smrti a znovuzrodenia, spoznáva sám seba a zbavuje sa strachov. V období, v ktorom som dnes ja, je veľa procesov zrýchlených. Niekedy sa cítim, ako v nejakom medzigalaktickom svetelnom valci, v ktorom plávam niekam ďalej... Chovám sa niekedy spôsobom, akým som sa v živote pred tým nechoval. Začínam vidieť v mojich vzťahoch (všetkých možných vzťahoch) vzorce chovania, ktoré ma mali chrániť, ale už ich teraz nepotrebujem a prekážaju mi. Prvý krát v živote zažívam pocity spokojnosti zo seba bez toho, aby som musel vynakladať nejakú extra prácu. Prvý krát mám pocit, že ma môže mať niekto rád bez toho, aby som si lásku musel zaslúžiť. Popravde oslavujem druhé trans* narodeniny a mám pocit, že som naozaj iný človek ako pred dvoma rokmi a neviem úplne povedať aký. Klamal by som, ak by som tvrdil, že je to jednoduché. V niečom je to naozaj ako druhá puberta, ale s tým, že mám odžitý už nejaký základ a neni všetko mega dráma. Ak budem k sebe ale naozaj úprimný, musím povedať, že ma toto obdobie prekvapuje čím ďalej tým viac. Takže do tretieho roku vstupujem zdravo zmätený, zvedavý čo sa bude diať ďalej a asi zas o niečo viac sám sebou.

"denník" mojej tranzície (injekcie a iné radosti :)



5.9.15

Mám strnisko ʕ•͡ᴥ•ʔ



Píšem post po viac ako mesačnej odmlke a vybral som si veľmi praktickú tému - starostlivosť o fúzy. Keďže som nebol vychovávaný ako chlapec a nikdy som si v dospievaní nepredstavoval, že sa raz budem holiť, nikto so mnou nepreberal tipy a triky a ani mi neukázal ako na to, je to pre mňa vlastne úplne nová skúsenosť. Som popravde dosť prekvapený, ako ťažké je naučiť sa s fúzami (respektíve v mojom prípade so zatiaľ nie uplne hustým strniskom) pracovať.

Moje poznatky:

1. Nie je úplne dobré hmatom neustále sledovať, čo sa na tvári deje a kde čo klíči - je z toho akné.
2. Niekedy je lepšie úplne sa oholiť a nenechávať si narastené sem-tam chmíří - okrem nie úplne fresh estetiky to pôsobí adolescentne.
3. Keď to začne rásť viac, treba sa o to starať. Respektíve nenechávať to napríklad týždeň bez dozoru. Nie sú to neoholené nohy pod gaťami, je to vidno na prvý pohľad a rastie to nevyspytateľne.
4. Vo fázy v ktorej som teraz ja (mám už celkom viditeľné strnisko) je možno fajn mať okrem holiaceho strojčeka alebo žiletky aj zastrihávač fúzov. Ja som napríklad teraz úplne neštastný, ak sa mám oholiť do hladka, lebo sa mi zdá, že vyzerám divne.
5. Najlepší krém po holení je od Alverde z DMky.
6. Nie je dobré dávať si na krk alebo kamkoľvek po holení parfém, dosť to štípe.
7. Nie je dobré sa holiť pred párty, lebo keď pijem som totálne červený.

Jaké máte vy skúsenosti? (Teda ak ma číta niekto, kto má skúsenosti s holením tváre :)

Malá porovnávačka :) Január 2015 (13 mesiacov na testosteróne žiadne fúzy) - 
September 2015 (21 mesiacov na testosteróne zarastám a narástol mi trochu nos :D)


20.7.15

Ekvilibrium ☯ bod nula mojej tranzície.

Keď som bol v roku 2010 v druhom ročníku bakalárskeho štúdia Centra Audiovizuálnych štúdii na FAMU, mal som v rámci koncoročných klauzúrnych prác svoju prvú (a asi aj poslednú :)) sólo výstavu s video inštaláciou Ekvilibrium (počátek osy). Po škole som na vytvarné umenie, respektíve video art a umelecké inštalácie, nejak zanevrel. Nie že by som nerád niekedy zašiel na výstavu, ale prestalo ma baviť vytváranie vecí, do uzavretého priestoru galérie a prestal som v tom vidieť zmysel. Každopádne svoje štúdium a všetky práce, ktoré som počas neho vytvoril a texty, ktoré som napísal, dnes chápem ako kúsky skladačky, ktoré som potreboval pootáčať v rukách a stráviť pri nich nejaký čas. Posledné týždne som sa v myšlienkach často vracal k tejto mojej práci z druháku. Strašne intezívne si vybavujem, ako som sa snažil prísť na to ako túto vec zložiť tak, aby z nej šiel ten pocit, ktorý som potreboval vyjadriť. Mal som v hlave predstavu dokonalej rovnováhy. Neustále balansujeme, na neviditelných osiach medzi rôznymi pólmi a úplna rovnováha je vlastne nedosiahnuteľná, je to taký ten mikromoment pred nejakým rozhodnutím, na ktorú stranu sa pohnúť. Chcel som sa však nejakým spôsobom dostať do toho stavu, vidieť sa tak. Možno to bude znieť úplne ezotericky, ale podľa mňa mi ten zážitok s touto inštaláciou pomohol k ceste, na ktorej som teraz. V treťom ročníku som odišiel na stáž do Nórska a keď som sa vrátil, pamätám si ako som hovoril mojej spolužiačke a v budúcnosti spoluautorke iných inštalácií, že som pochopil, že Ekvilibrium bolo bod nula mojej tranzície - vtedy som sa definitívne rozhodol, že vykročím jedným smerom z toho neutrálneho bodu a pobyt na stáži nechal ten pocit dozrieť. Stále si myslím, že to bolo zásadné, ale zároveň si uvedomujem, v čom som sa mýlil. Myslel som si, že sa tým rozhodnutím zbavím pocitu akejsi vnútornej obojakosti. Pomohol som si cítiť sa tisíckrát lepšie, ale zároveň som stále tým, kým som bol. Myslel som si, že sa pretransformujem do mojej predstavy akejsi normality. Ja som strašne chcel byť ten "normálny" cis chalan, a v tom som videl svoj kľud po balancovaní v nerozhodnom medzipriestore. Podľa mňa to je dôvod, prečo sa posledné týždne vraciam k Ekvilibriu. Snažím sa pracovať s tým, aké som mal predstavy a očakávania a čo sa vlastne za tú dobu udialo. Je pravda, že som teraz niekde úplne inde, ale aj tak pre mňa predstavuje táto "skladačka" niečo viac ako školskú prácu. 
Ako som to teda pred tými piatimi rokmi natočil a poskladal? (áno pred piatimi rokmi, je to šialené) Vo výsledku je to vlastne veľmi jednoduché - inštalácia je zložená z dvoch projekcií, ktoré sú premietané na protiľahlé steny, na oboch projekciách je tá istá postava (ja - pretože som sa celé štúdium obsesívne natáčal :), chcel som sa proste v tých situáciach vidieť) natočená na tom istom mieste z dvoch protistojných uhlov. Jedna projekcia je zrkadlovo obrátená a postavy vyzerajú tým pádom trochu inak.

inštalácia vyzerala takto (galerie Fotograf Praha 2010)


pozvánka na výstavu takto :)

a videá takto 


Včera som sa dokonca šiel prejsť do Prokopského údolia, kde som video pred piatimi rokmi točil. Chcel som nájsť to miesto, ale nevedel som už presne, kde bolo. Asi po hodine sme s Kajkou prišli k takému kúsku potoka s dvoma vŕbami a ja som nadšene hovoril, aké to tam je krásne a keď som sa otáčal ďalej smerom k ceste uvidel som tú skalu a presne to miesto. Úplný magic moment. 


28.6.15

Sociálna tranzícia - čo je inak a čo sa nemení.

Včera som dával rozhovor pre portál feminizm.us a bolo to veľmi zaujímavé. S autorkou projektu sme sa bavili o mojich skúsenostiach v rámci sociálnej tranzície (momentu, kedy som začal v spoločnosti fungovať v mužskej roli a keď ma okolie začalo vnímať v súlade s mojou rodovou identitou). Zaujímalo ju, či pociťujem v porovnaní s minulosťou nejake markantné zmeny v spôsobe, akým ku mňe ľudia pristupujú. Už dávnejšie ma napadlo, že trans status a zážitky trans ľudí v sociálnej tranzícii môžu poodhaliť niečo bazálne o nastavení spoločnosti. Dokonca si myslím, že sme schopní dať cisrodovej väčšine veľmi potrebné zrkadlo v téme strereotypy. Inšpirovaný včerajším stretnutím skúsim trochu sám so sebou brainstormovať.
Cítim sa byť teraz, keď som v očiach väčšiny vnímaný ako mladý muž inak? Odpoveď znie áno. V mojom prípade som prežil skôr tranzíciu z polohy gendrovo neidentifikovateľného človeka do role muža. Neviem tým pádom z vlastnej skúsenosti úplne posúdiť aké su rozdiely v prístupe ku ženám a mužom. Každopádne mám pocit, že sú ku mne v úplne náhodných situáciách neznámi ľudia teraz milší a obracajú sa na mňa s väčšou dôverou. Je to ale podľa mňa naozaj dané tým, že som bol pre verejnosť ako nezaraditeľný človek viac podozrivý a divný. Takže ak by znela otázka - je spoločnosť prívetivejšia k rodovo jasne identifikovateľným ľuďom ako k na oko genderqueer ľuďom? - odpoveď znie jednoznačne áno. 
Ako je to s esenciálnou mužnosťou a silou testosterónu? Áno, je pravda, že sa moje vnútorné prežívanie na hormonálnej terapii trochu zmenilo a ovplyvňuje to aj moje správanie. Mám pocit, že som v spoločnosti rozhodnejší a odvážnejší. Mám menej "plačlivých" chvíľ (teraz sa desíte, že prilievam kvapku oleja k stereotypnému rodovému esencialismu:)) neznamená to ale, že neplačem. Stereotypy sú o zjednodušovaní a každý človek je neuveriteľne komplikovaný mix rôznych esencií. Určite nie som teraz super mačo, ktorý túži vŕtať steny a klátiť stovky žien. Nie som menej empatický a určite sa o svôjho kocúra Kuťubiho starám rovnako svedomite.
Čo ma osobne na sociálnej tranzícii prekvapilo najviac je, ako sa ma ľudia snažili povzbudzovať v mojej mužskosti tými najväčšími klišé. Si fešák, sa budeš páčiť holkám, rastú ti svaly a teraz by sme mohli ísť spolu na futbal...na jednej strane to samozrejme chápem, "stávanie sa mužom" môže pre väčšinovú spoločnosť znamenať rôzne "povinné" rituály. Pre nás transrodových ľudí sú pravidlá a hranice rodovej binarity možno oveľa viditeľnejšie ako pre cisrodovú väčšinu. Pre spoločnosť sa mužom alebo ženou stávame fyzicky aj spoločensky, pre nás môže byť tá skúsenosť ale iná. Ja osobne sa vnímam dlhodobo konzistentne a nie som o nič menej JA ako pred pár rokmi. Preto istým spôsobom spochybňujem rodovú binaritu a tradičné stereotypy a prestávam sa toho báť.  
Viac o mojich úvahách o vzťahoch v spoločnosti a premenách spojených s trans statusom sa dočítate v rozhovore, ktorý bude čoskoro online. 
A mám super novú košeľu - NO SHAME IN MY GAME :D

 

7.6.15

Niečo málo na tému gender dysphoria [disfória] alebo tréning sebaprijímania.

Chcel som napísať post o mojich posledných dňoch a zákroku, ktorý som absolvoval, ale je to pre mňa dosť ťažké. Dlhú dobu bolo pre mňa prežívanie a prijímanie niektorých fyzických aspektov seba samého veľmi problematická a nadovšetko intímna záležitosť. Stále tomu tak z veľkej časti je, ale zároveň som prešiel určitú hranicu, za ktorou mám akoby zrazu priestor sa otočiť a pozrieť sa na časť tohto komplikovaného vzťahu samého k sebe s odstupom.
V angličtine sa pre špecifické pocity trans* prežívania spojené s fyzickou "nesúladou" používa pojem (gender) dysphoria [disfória] - prekladá sa ako úzkostný pocit nesúlady... Tento stav sa budem snažiť v tomto poste nejak priblížiť. Často sa tento komplex (pre každého špecifických) pocitov zjednodušene pomenuváva floskulou "narodený/narodená do zlého tela". Ja som si nikdy nemyslel, že moje telo je nesprávne, zlé alebo že by mi nepatrilo. Každopádne pocity spojené s trans* disfóriou zažívam skoro celý život. Pre mňa ale nie je proces tranzície boj proti zlému telu. Prirovnal by som to skôr k dlhodobému tréningu bez nejakého závažného preteku na konci. Pomáham sám sebe, aby som sa cítil dobre. Aj keď je pravda, že v poslednej dobe je prirovnanie s tréningom naozaj čisto symbolické, pretože som reálne nešportoval dosť dlho, čo je u mňa veľký nezvyk. Ale mám veľké cvičebné plány! Posledný týždeň sa totiž rozbehlo prvé leto, ktoré si po dlhej dobe budem fakt užívať. Nezvládate dobre teplo? Tak trans* chalani to majú v lete zvyčajne ešte o pár stupňov ťažšie. Jedna z veľkých tráum a prekážok v normálnom každodennom fungovaní je pre trans* mužov hrudník. Zákrok, ktorý som pred dvanástimi dňami absolvoval, je pre väčšinu z nás vykúpením. Znamená, že nemusíme tráviť väčšinu času v nie veľmi príjemných odievacích doplňkoch, ktoré extrémne sťahujú hrudník, aby mal navonok mužskú kontúru. Ja som mal to štastie, že som nebol nikdy úplne výdatne žensky obdarený (aj preto som absolvoval zákrok, po ktorom mám minimálne jazvy, na môj insta som postoval jednu exhibo fotku post op), ale aj tak som tým neskutočne trpel. Miliónkrát som rozmýšlal, prečo si to vlastne dobrovoľne spôsobujem, tak isto ma prepadol tento známy pocit, keď ma viezli na operačný sál - prečo to dobrovoľne robím, keď mám zdravé telo? Ja na túto otázku nedokážem odpovedať. Môžem ale odprisahať, že som po tom zákroku ani na sekundu neoľutoval rozhodnutie do toho ísť. Mám pocit, že som spravil pre seba obrovskú vec a neskutočne sa mi uľavilo. Predpokladám však, že disfóriu budem pociťovať aj naďalej a je dosť možné, že sa jej nezbavím nikdy. Možno je to ale ako s tréningom v zhoršených podmienkach. Učiť sa mať sa rád v takto krušných časoch musí predsa v budúcnosti priniesť niečo pekné.





24.5.15

Ahoj, mám sa fajn (plus kolísavý podvedomý stres level)

Tak konečne som sa dostal k updejtu môjho blogu. Mám trochu volnejší víkend, pretože ma čaká asi dosť ťažkých pár dní a chcel som úplne vypnúť. Takže jedlo, kino, vstávanie o desiatej a prechádzky.
Deje sa paralelne dosť veľa vecí naraz - s Trans*parentom sme zorganizovali pár úspešných akcií a je o nás stále viac počuť. Pre Queer Eye festival sme zorganizovali debatu na tému Rodičia a trans* deti. Do prahy prišla aj Ida s Tomášom, s ktorými som na blog točil videá TU a TU minulý rok. Mali sme na tú akciu skvelý ohlas a podrobný report nájdete TU. V stredu som prednášal v Paralelnom Polise o trans* naratíve - o spôsobe akým mainstreamová kinematografia opisuje trans* ľudí. Bol to skvelý večer, záznam z akcie čoskoro nazdielam. Btw vyvolal som konečne film tak to tu poprekladám fotkami z posledného mesiaca.

 Trans* naratív v Paralelnom Polise s Luciou Kajánkovou a Bárou Šichanovou
 Stromovka
 Venčíme Kutubiho
 #tbt koncert Against Me a Vegyho stage diving + Laura Jane Grace

Ohľadne môjho day jobu sa veci dali tiež do pohybu. S firmou sa rozrastáme a sťahujeme do nových priestorov (office budem mať asi 10 minút od domu, takže lepšie to byť nemôže :) ) Pripravujeme rôzne nové interaktívne produkty, ktoré vychádzajú z exponátov, ktoré sme robili pre múzea a science centrá minulý rok a ja som strašne zvedavý, ako to bude vyzerať, keď to bude všetko pokope. Asi by som sa o tom rozpísal aj viac, ale nemôžem lebo je to ešte polotajné :)). Okrem toho stále viac točím rôzne menšie videá pre Český Rozhlas a spoluvytváram vizuálnu identitu jedného celého súťažného programu pre mladých hudobných českých interpretov - Czeching, čo ma začína stále viac baviť.

novy office pri rieke - holešovice <3
Natáčame Czeching v ČRO

Boli sme s Kaa v Berline navštíviť Viktora a bol to super výlet. Bicykle, party, (opitý Viktor ruka hore:) slnko, vegan pizza a romantika na prvého mája. 
To je asi taký list rodičom - čaute, toto robím a mám sa dobre. Čo je samozrejme pravda, ale zároveň tak isto ako keď to tu píšem, tak aj počas celého obdobia posledných dní mám v hlave jednu vec, ktorá tak konštantne plynie v mojom podvedomí a občasne sa prihlási ako nával paniky, eufórie alebo úzkosti. Podľa mňa som aj preto nič konzistentné na blog dlho nenapísal, okrem tejto formálnej "Ahoj mám sa fajn" správy. Od zajtra budem asi týždeň v nemocnici. Čaká ma taký skoro obligátny (nie v zmysle povinný ale veľmi častý) a mnohokrát vytúžený zákrok u trans* mužov tzv. top surgery, alebo inak povedané plastická úprava hrudníka (keďže niektorí z nás bohužial pre pokoj duše musia nosiť na tele jazvy - ale ako povedal môj kamarát Adam - Jazvy sú pre bojovníkov). Viem, že som na to pripravený ale nerozmýšľam nad tým, preto o tom asi momentálne nič duchaplné nenapíšem. Aj keď viem, že o skúseností s týmto bodom mojej tranzície raz napíšem zmysuplnejší post, dnes to určite nebude. Idem si spraviť obed, pritúliť sa ku Kaa a pustit si telku - pôjde Poirot.

BRLN
 
Kaa BRLN
Ja BRLN u Viktora doma

18.4.15

Laura Jane Grace ☠ True Trans Soul Rebel

V stredu 15. apríla som zažil vrchol svojej blogerskej kariéry :)) - robil som rozhovor so speváčkou Laurou Jane Grace, ktorá vystupovala so svojou kapelou Against me! v Lucerna Music Bare. Lauru sledujem od momentu, kedy sa ku mne dostal jej dokumentárny seriál True Trans - Laura cestuje v rámci svojho koncertného turné po USA a stretáva sa s rôznymi trans* ľuďmi, s ktorými sa baví o coming oute, tranzícii, stereotypoch... a rôznych iných témach. Jej hudbu som až tak dobre nepoznal ale z kontextu som pochopil, že je na punk-rockovej scéne docela pojem. Neskôr som našiel linky na veľa článkov a video rozhovorov a úplne ma začala fascinovať. Pohybuje sa na scéne, ktorá je imidžovo postavená na stereotypnej mužskej tvrdosti a drsnosti (minimálne v našom kultúrnom kontexte). Obdivujú ju tisícky tvrdých macho týpkov, ona sa im pred očami začne meniť z tvrdého rockera na seba samú, bez toho aby polavila na zvuku, začne o tom skladať skladby a spievať úplne neuveritelne silné texty. Počul som od známych, ktorí ju sledujú dlhšie, že istá časť fanúšikov to moc nedala a aj zloženie kapely sa od jej coming outu zmenilo. Každopádne vidieť ju naživo pred publikom v Lucerne bol neuveriteľný zážitok. V konečnom dôsledku asi väčší, ako stretnúť sa osobne pár hodín pred koncertom. Ja neviem ako to popísať - drsní týpci pogujúci pod pódiom, typy z ktorých by som mal osobne asi divný pocit, ak by som bol s nimi sám v metre... Spievajúci jej texty o trans* prežívaní... Mal som pocit, že v tú chvílu zažívam niečo revolučné. Pozrite si video, ktoré som z rozhovoru a z koncertu zostrihal. Pripájam aj prepis celého interview plus audio v angličtine.

Ďakujem Vegymu za sprostredkovanie tohto stretnutia a za kameru pri rozhovore a Viktorovi za preklad.




V jiných rozhovorech jsi hovořila o tom, jak sis poprvé začala uvědomovat svou genderovou identitu a že ji řešíš už dlouho, tak bych se rád zeptal, z čeho jsi čerpala odvahu pro svůj coming out a komu ses poprvé svěřila?
Ten proces nebyl vůbec jednoduchý – když jsem si začala to jak se cítím uvědomovat, vůbec jsem netušila, že spočívá v nesouladu s vlastní genderovou identitou. Věděla jsem, že mě lidi vnímají jinak a očekávají něco jiného, než co jsem sama vnitřně cítila. Takže co se týče toho takzvaného coming outu, a až do doby, kdy mi bylo osmnáct nebo devatenáct, jsem vlastně ani netušila, jakými slovy vyjádřit, co přesně prožívám. Ta představa pro mě tehdy byla tak strašná taky proto, že jsme neměli žádné relevantní informace, jak je tomu teď, kdy se médiích objevují pozitivní příklady osobností, které o své identitě otevřeně mluví, ale tehdy nebylo vůbec nic takového, jedině senzacechtivé titulky v bulváru, a nevkusné vtipy ve filmech a v televizi. Hrozně jsem se bála, že mě lidi nebudou chápat a že mě nepřijmou, což by pro mě bylo naprosto zdrcující. A poté, co si tohle všechno uvědomíte, tak se sebou začnete bojovat a potlačovat svoje pocity – v mládí to zase není takový problém, protože se soustředíte na svou práci a věci kolem a já jsem od sedmnácti hrála v kapele a ve dvaceti jsem cestovala po celých státech. Strašně mě to bavilo a na nic jiného jsem neměla čas a doufala jsem, že ty pocity zmizí. Ale to se nestalo a já jsem s nimi musela znovu a znovu bojovat. A po celém tom šíleném kolotoči koncertů a desek přišla rodina a dítě a já jako bych se ve třiceti najednou probudila. V mnoha ohledech jsem se cítila, jako bych vůbec nedospěla a bylo mi pět let. Došlo mi, že určité pocity nikdy nezmizí a že ty nešťastné způsoby řešení toho vnitřního boje – alkohol a další věci – ten problém jenom zhoršují, jenom odvádějí pozornost a nic neřeší. Dostala jsem se do bodu, kdy jsem měla možnost buď konfrontovat svoje pocity přímo, nebo spáchat sebevraždu. Tak jsem zvolila to první řešení.
A komu ses poprvé svěřila?
Poprvé jsem o tom mluvila se svou přítelkyní, když mi bylo šestnáct let, ale vůbec jsem to neformulovala v termínech nějaké genderové identity nebo přeměny. Jenom jsem jí řekla o svých pocitech. Ale když jsem se později rozhodla jít do tranzice, řekla jsem o tom nejprve svojí ženě a potom svojí mámě a klukům z kapely.
Zmínila jsi média – jakým způsobem tě tedy mediální prezentace trans osob ovlivnila a co konkrétně na tebe nejvíc zapůsobilo?
Všechny zprávy na mě určitým způsobem zapůsobily – možná právě proto, že jich tehdy tolik nebylo. Pamatuju si, jak jsem v jedenácti letech četla ve sportovním časopise zmínku o transsexuální nebo transgender tenistce Reneé Richards – dosud mi to utkvělo. Vždycky, když jsem na něco takového narazila, tak jsem si to vykládala jako určité znamení, kterým ke mně vesmír přímo promlouvá. A dál si vybavuju, že těsně před svým coming outem jsem četla o Mině Caputo z kapely Life of Agony, která o své identitě taky veřejně promluvila, což byl zásadní moment, že i v jiné kapele existuje někdo, kdo prožívá totéž. A celá tato mediální sféra se v současnosti mění do té míry, že každý hlas má stejnou váhu, takže někdo, kdo pracuje v hospodě v Torontu a s kým jsem se nikdy nepotkala, ale mám ho na Twitteru, na mě mají stejný vliv jako hvězdy z televize, například Laverne Cox. Ale všechno má svůj smysl a všechno, co se v médiích děje, je prostě fenomenální.
Jak vnímáš termíny jako diagnóza a porucha ve vztahu k trans problematice?
Podle mě nejsou vhodné a jsou zavádějící. Naznačují, že jsme nějak nemocní, nebo že máme problém a že je s tebou něco špatně kvůli tomu, jak se přirozeně cítíš. Zvlášť v souvislosti s tím, že v historii se vždycky vyskytovali trans lidé, je to tedy problém naší společnosti a jejího vnímání trans osob. Existovaly a existují jiné kultury, kde jsou transgender lidé vnímání jako naprosto normální – kmeny v jižní Americe a tak dále, které nás vnímají jako spirituální bytosti a jako běžnou součást života – transgender nebo two-spirit lidé jsou pro ně stejní jako ostatní. Je to tedy problém naší společnosti, a ne nás trans lidí, že jsou nám přisuzovány tyto lékařské nálepky.
A co slovo transsexuál/ka?
Termín transsexuál či transsexuálka se mi osobně líbí. Mně to zní prostě cool. Ale asi bych se ho nesnažila znovu propagovat – transgender je naprosto v klidu. Samozřejmě nepoužívám termíny, které by mohly někoho urážet, pokud si to nepřeje, ale o sobě klidně hovořím jako o transsexuálce.
Trans status bývá v různých zemích různě legislativně ošetřen a terapie je do různé míry hrazená z pojištění a tak dále. Jaká je podle tebe v tomto ohledu ideální situace?
To je složité, alespoň v kontextu Ameriky, kde nemáme plošné pojištění, ideální situace by tedy byla mít pojištění, které by řešilo všechny problémy, včetně situace trans osob. Ideálně by hormonální terapie měla být zahrnuta do zdravotnické péče, což se ale v Americe zdaleka neděje. Konkrétně v mém státě po změně genderu na rodném listě už nemáte nárok na úhradu krevních testů a tak dále. Občas tedy musíte vyhodnotit své finanční možnosti a podvolit se zbytečné a hloupé byrokracii, což je v některých případech opravdu velmi špatně, protože někdy jde i o život.
Nedávno jedna trans kamarádka, která je o něco starší než já, vzpomínala na moment, kdy se vnitřně loučila se tou svou částí, které říkala „on“, a měla pocit, že tato její část odchází. Prožívalas něco podobného?
Ano, nedávno jsem na podobné téma napsala článek – především v průběhu samotného coming outu v mém případě probíhala postupná eliminace mužského já, něco jako odmužnění, kdy jsem se postavila čelem všem těm obavám, kvůli kterým jsem svou identitu skrývala, a v ten moment jsem si je uvědomila a prožila si je. Některé obavy se bohužel opravdu naplní a musíte si jimi projít. Dochází ale k určité dekonstrukci mužského ega, té stránky osobnosti, která vznikla socializací – tohle jsem já, takhle bych se měl/a chovat – kterou vám vsugeruje společnost. A vy tuto stránku eliminujete a v momentě, kdy ji zničíte, víte, že už to máte za sebou. Ty pocity si musíte prožít a zjistit, jestli byly reálné, a můžete se posunout dál.
Je pro tebe proces tranzice cesta z bodu A do bodu B, do nějakého konečného stavu, kdy se z tebe stane kompletní žena nebo kompletní muž?
Myslím, že lidi, kteří to berou tak, jak jsi teď popsal, čeká jenom zklamání. Vytvoří si o sobě idealizovanou představu, které vlastně nikdy nedokážou dosáhnout. Je to samozřejmě cesta odněkud někam, jako vlastně celý život, ale nikdy nevíte, kde skončíte. A myslím, že stanovit si nějaký standard – takto má vypadat muž nebo žena – je jenom na škodu a je to špatně. A tím, že se člověk přijme takový, jaký je, eliminuje všechny ty různé škatulky ve svých představách, a jedině tak může být sám k sobě úplně upřímný. Vždyť existuje spousta různých typů mužů a žen.
V rámci české trans komunity existuje nejednotný postoj k otázce medicínských zákroků, které jsou nutné ke změně genderu – zákon například vyžaduje ukončení reprodukční funkce, ale pohled trans mužů a trans žen na tuto otázku se velmi liší, protože případné změny by mohly například ovlivnit rozsah zákroků hrazených pojišťovnou, jak vnímáš tyto požadavky ty?
V USA to takhle není, ale obecně pokud někoho k něčemu nutíte, ať k operacím, hormonální terapii či k tomu, aby se vzdali své reprodukční možnosti, je to špatně. Takové tlaky nejsou správné, ale na druhou stranu by mělo všechno, jak zákroky, tak hormony, hradit pojištění. Ale nutit lidi k terapii nelze – mělo by být možné být trans ženou bez "kompletní" operace. To zase souvisí s postojem společnosti – když jsem se sama rozhodla pro přeměnu, nebylo samozřejmě mým cílem stát ženou v domácnosti jako z padesátých let, hraju v punk-rockové skupině a pohybuju se v prostředí, které do velké míry boří genderové stereotypy. A bohužel první pocity, se kterými jste v procesu tranzice konfrontováni, vás nutí zapadnout do určité šablony, a z toho jsem fakt šílela.
Máš oblíbenou filmovou nebo literární trans postavu?
Není moc z čeho vybírat – jaká je tvoje?
Vidělas švédský film Něco se musí zlomit? Dělal jsem rozhovor s herečkou Sagou Becker, která ztvárnila roli Sebastiana/Ellie – to je například moje oblíbená postava. Ale dokázala bys vybrat třeba nějakou knihu nebo film?
Kdybych měla jmenovat jednu knihu, která mě ovlivnila, tak by to byla Whipping Girl od Julie Serano. Tu knížku mi dala kamarádka a přesně to, co se v ní píše a jak se to v ní píše, jsem potřebovala slyšet. Je to skoro takový politický manifest – chceme svá práva a chceme je teď! To bylo přesně ono! Ale jinak těžko říct, ze skutečných postav by to ale byla Wendy Carlos – skladatelka, která prošla genderovou přeměnou už v sedmdesátých letech a dělala hudbu k řadu filmů, například Tron nebo The Shining, ale byla hodně v ústraní, nedávala rozhovory, nic takového. A pak nějaký jiný hudebník napsal písničku, ve které si z ní dělal legraci, a ona ho za to zažalovala a vyhrála! Už tehdy v sedmdesátých letech, kdy doba ještě nebyla moc otevřená.
Co si myslíš o tom, jak jsou trans postavy ve filmu koncipovány?
Na tom je samozřejmě potřeba ještě dost zapracovat – v seriálech se objevují transgender postavy, ale často je hrají cis herci, tedy herci, kteří nejsou trans – a to je divný, to je jako by někdo za vás vyprávěl váš příběh a to není fér. Ráda bych viděla víc trans herců a hereček, nezajímá mě Jared Leto v Klubu poslední naděje, zajímají mě skutečné transgender postavy na plátně, ne parodie nebo nějaké vymyšlené příběhy.
Co bylo pro tebe v procesu tranzice nejobtížnější, ať fyzicky či psychicky? A odkud čerpáš sílu, existuje například nějaká komunita, která ti skýtá podporu?
Dobrý dotaz! Zažila jsem chvíle, kdy mi bylo fyzicky hodně zle kvůli konkrétnímu typu hormonálního prostředku, který jsem užívala. V zažívacím ústrojí jsem měla parazita, o kterém jsem nevěděla a který způsoboval to, že se progesteron měnil na pragmazon a já se budila uprostřed noci s křečemi v rukou a celá zbrocená potem. Tehdy jsem žila na Floridě a endokrinologové na mě neměli čas a musela jsem měsíce čekat, což bylo opravdu děsivé a fyzicky bolestivé. A po citové stránce se toho děje spousta už od začátku tranzice: mění se vztahy, ne že by vás ostatní začali najednou nesnášet, není to tak dramatické, ale musíte si zvyknout, že spousta přátel, se kterými jste v každodenním kontaktu, najednou zmizí, a zpracovat citově takovéto věci je opravdu náročné. Najednou si ceníte toho, co jste před tím neviděli a co už je pryč.
A odkud čerpáš sílu a podporu?
Z komunity, konkrétně z komunity na internetu – ze sítí jako je Twitter, Instagram a Facebook, a to proto, že tak moc cestuju a vím, že když budu mít blbej den, tak můžu napsat na Twitter nebo se s někým pobavit. A už vůbec fakt, že se tady spolu potkáváme – když jsme tady v Lucerně hráli poprvé v roce 2006, tak bych si vůbec nedovedla představit, že si tady spolu budeme jednou povídat o věcech, které mi tehdy přišly tak nepředstavitelné, to mě strašně nabíjí a pomáhá mi to na mojí cestě. Člověk si uvědomí, že se pořád můžou dít nějaké překvapivé změny.
Moje další otázka se týká toho, o čem už jsme už hovořili – tvé mediální image z minulosti, jak ji teď vnímáš?
Vidím to stejně, jako před tím, a silně vnímám to tehdejší rozpolcení. Když se dívám na video, kdy mi bylo třeba 26, tak si říkám, pane jo, ty se tak strašně snažíš, snažíš se být někým, kým nejsi, a to je tak smutné. Kdybych měla říct, čeho nejvíc lituju, tak bych řekla, že lituju toho, že jsem se to snažila vydržet, dělala jsem tolik super věcí, ale celou dobu jsem byla nešťastná. Nemám šanci se odpoutat od svého dřívějšího image, protože všude na internetu jsou rozhovory a klipy z té doby, musím to akceptovat, to jsem byla já tehdy, stejně jako jsem to já teď, ale teď jsem spokojenější a šťastnější, ale říkám si, že bych s tím člověkem chtěla mluvit.
A co bys sama sobě poradila, kdybys měla možnost mluvit se svým dospívajícím já?
To nejdůležitější – nevzdávej to, buď sama sebou a nesnaž se to skrývat. Ale tehdy byly okolnosti jiné – v době, kdy mi bylo patnáct, nebylo vůbec snadné nějakou změnu podstoupit, ani jsem netušila, že je něco takového možné. Takže určitě bych si neradila: “jdi do toho“. Tehdy by to nebylo vůbec lehké – ale kdybych věděla to, co vím teď, byla bych mnohem šťastnější.
A kdyby sis mohla vybrat, kým se narodíš, chtěla bys být opět sebou?
Ano, chtěla.





28.3.15

n e b i n a r i t a ⇄ p a r t 2

Po dlhej dobe som sa konečne dostal k tomu, že som vyprodukoval ďalšie krátke video :) Tento krát na už spomínanú tému - nebinarita. Sľúbil som, že sa budem snažit na blogu dať možnosť výpovede rôznym možným identitám v rámci trans* spektra, ktoré podľa mňa nemajú u nás priestor na prezentáciu. Čo všetko spadá pod "umbrella term" trans*? Hviezdička je znak zastrešenia a inkluzivity rôznych foriem prežívania rodovej identity. Hviezdička za slovom napríklad hovorí aj o nebinárnych ľuďoch. 
Ja sám sledujem na sebe, ako sa v niektorých situáciách neviem úplne jednoducho vyrovnať s nebinaritou alebo gendrovou fluiditou iných ľudí. Viem znie to šialene - mohol by som ja sám byť málo otvorený a akceptujúci? 
S prekvapením som zistil, že pre mna nie je úplne jednoduché pozíciu nebinárnych ľudí s ľahkosťou prijať. Začal som premýšlať prečo... Mám okolo seba viacero ľudí, ktorí by spadali do širokého spektra genderqueer prežívania svojej identity a pár takých, ktorý plynulo striedajú rody, v ktorých vystupujú. Používajú rod mužský, stredný aj ženský - podľa pocitu a situácie. Myslím si, že náš jazyk im to veľmi neuľahčuje - keď si uvedomíme, že v slovenčine alebo češtine cítime rod pomaly v každom druhom slove... Napríklad angličtina je v tomto zmysle vykúpením. Zistil som, že ja sám, tým ako som v svojom živote prešiel sociálnou tranzíciou z jedného rodu do druhého a ako veľmi som túžil po tom, aby ma moje okolie neoslovovalo v inom rode ako mužskom, som vlastne na používanie "správneho" rodu veľmi citlivý. A čo keď pre niekoho žiadny rod nie je "správny"? Pre mňa je to veľmi zaujímavá situácia a nastavuje mi nekompromisné zrkadlo. 
Jedným z takých ľudí je napríklad Fipah, s ktorou som sa rozhodol spolupracovať na spracovávaní témy nebinarita a som nesmierne rád, že sa nám podarilo v jedno príjemné sobotné popoludnie, natočiť prvé spoločné video. Fipah nám vo videu vysvetlí ako vníma pojem nebinarita a povie niečo o sebe a svojom prežívaní rodu. 



K tejto téme pripájam správu zo škandinávskych zemí, kde vo Švédsku prijali oficiálne stredný rod a stredné zámeno ako súčasť oficiálneho jazyka. Prečítajte si, čo o tom píše The Guardian TU
Plus otázka na zamyslenie: Myslíte si, že v oficiálnych dokladoch (OP, Pas atď) musí byť uvedené pohlavie? (Marker F a M) Nebolo by pre transrodových ľudí jednoduchšie a pre cisrodových ľudí bezvýznamnou zmenou ak by sa doklady uvádzali len s rodným číslom? Ak máte podobný názor ako ja, môžte ho vyjadrit v tejto petícii - LINK 


16.3.15

hard times & krásni ľudia, ktorých mám rád

Posledný týždeň bol dosť ťažký ale zároveň veľmi obohacujúci. Narazil som trochu na dno môjho aktivistického nadšenia, čo ma na druhej strane prinútilo z väčšieho odstupu vidieť situáciu objektívnejšie. 
Zistil som, že ani trpezlivé vysvetlovanie niekedy nedokáže inšpirovať druhého k zváženiu iného pohľadu na vec, akým je ten jeho vlastný. Neskutočne ma unavilo, čo všetko sa okolo toho článku v Respekte odohralo. Od pokusov vysvetliť redakcii, že textu chýba celý jeden rozmer témy, cez diskusie, ktoré článok a moja reakcia rozpútali, až po debaty o texte s mojou rodinou. Každopádne nie je to fail - na základe textu sa spustila diskusia, ktorá bola dlho potrebná. Jedná sa o debatu v rámci trans* komunity samotnej a verím, že je to len začiatok dialógu a nakročenie k spoločným cielom. Môj názor je jeden z mnohých a na potrebné zmeny v systéme potrebujeme jeden druhého.
Zároveň som počas týchto krušných dní stihol cez víkend lyžovať s otcom v Rakúsku - mám pekné alpské gýče na instagrame :). V Bratislave som bol na matrike a prešla mi konečne zmena mena  - takže som už oficiálne Damian Machaj, aj keď len vo forme prechodného mena. Navštívil som moju obľúbenú slovenskú organizáciu TransFúzia, kde som sa bol radiť o našich lokálnych podporných aktivitách pre trans* komunitu - áno naša rodiaca sa iniciatíva Trans*parent už skladá program na najbližší rok! 
Ďakujem im za support, povzbudivé slová a za fotošút <3



 -> a skoro jarný deň v bratislavskej YMCA

Romi, Noel, Chris a Zoška
 Romi
 Noel a Ja
 Chris
Noel, Romi, Chris a Zoška



9.3.15

Čo článok v Respekte hovorí o trans* hnutí? Skoro nič.

Ak by sa ma niekto spýtal, či chcem dať rozhovor do nejakého periodika lokálnej tlače, veľmi dlho by som váhal a s veľkou pravdepodobnosťou by som odmietol. Z mojej skúsenosti je domáca žurnalistika v trans* téme na veľmi slabej úrovni. Častá bulvarizácia a dráždivé titulky ma mrzia a zároveň odradzujú. Keď sa mi ale ozvala novinárka z časopisu Respekt, s tým že chce napísať mapujúci článok o trans* hnutí u nás, inšpirovaná trendmi zo zahraničia, váhal som len chvíľu. Chcel som prispieť ku kvalitnej reprezentćii trans* témy širšiemu publiku a toto mi prišlo ako dobrá príležitosť. Dúfal som, že vznikne konečne článok, ktorý nevykresluje trans* ľudí, len ako diagnostikovaných transsexuálov liečiacich sa premenou z ženy na muža a napopak, ktorý nepoužíva stereotypné floskule o "preoperovaných” “na ženu príliš vysokých” “na muža prekvapivo jemných” ľudí.  Bolo by proste super, ak by raz niekto o téme písal aj z iného uhla pohľadu. Nie sme už trochu ďalej? Nehovorí trans* hnutie presný opak ako diktát - takto vyzerá “pravý” muž a “pravá” žena? 
Som sklamaný z toho, akým spôsobom autorka článku a redakcia Respektu uchopili tematiku. Je to podľa mňa neaktuálny a stereotypizujúci text. Nebudem asi rozpisovať podrobnú analýzu, nechcem vás unudiť - vypichnem 5 bodov, ktoré sú podľa mňa najzásadnejšie:

  • Naozaj musíme transrodového človeka popisovať na základe stereotypov rodu a ich súlade alebo nesúlade s jej/jeho výzorom? (otvárací odstavec)
  • Podľa článku sú transrodoví ľudia diagnostikovaní duševnou chorobou v procese liečby, ktorú ukončia preoperovaním (OMG) z čoho najzaujímavejšia a najchcenejšia je operácia intímnych partií (WTF).
  • Existujú aj ľudia napomedzí pohlaví - z článku a odstavcu Tisíce odstínu vyznieva, že sú to všetci, ktorí neukončia liečbu (nedajú sa preoperovať komplet). Je to popísané ako veľa možností na pocitovej škále identity žena-muž. Pôvodne som bol v článku uvedený aj ja ako prípad ani muž ani žena, čo som pri autorizácii nechal uviesť na správnu mieru. Takže máme komplet preoperovaných mužov a komplet preoperované ženy a potom tých, čo sú ani jedno ani druhé. Myslíte si, že jedna operácia z vás urobí niečo, čo pred tým nieste? Je to jeden veľký omyl. Je jasné, že priblíženie sa vytúženému spôsobuje úľavu ale nemusíme predsa stavať kritéria aká podoba muža a ženy je dostatočná. 
  • Odstavec o ľudsko-právnych otázkach a trans* statuse a ich rezonovanie v našom regióne je redukované na pár riadkov a jeden citát Matyho Dia ohľadne aktivít organizácie TransFusion a zmeny zákona, ktorý vyžaduje pre prepis rodu podstúpiť chirurgický zákrok - sterilizáciu alebo kastráciu. Na konci sa dočítame, že sa asi nejaký boj o práva odohráva a že menšina sa hlási o slovo - nemal byť ten článok náhodou štúdiou týchto trendov?
  • Slovník ktorý je uvedený pod článkom je z medzinárodného kontextu zastaralý a vo vzťahu k článku toho veľa neosvetľuje. Možno rozlišuje to, že crossdressing neni transsexualita. 

Ak by som mal svoje pocity zhrnúť - článok sa díva do minulosti a nekriticky (skôr epicky) popisuje ako je v ČR postavený zákon pre prepis rodu a medzi riadkami mu pritakáva, namiesto toho, aby sa díval do budúcnosti a hľadal čierne miesta v systéme a odkrýval nové súvislosti. 3/4 článku by mohla byť v kľude uverejnená v časopise Story a ja by som sa vôbec nečudoval ale Respekt? Čakal som proste viac. 


L I N K  N A  Č L Á N O K za poplatok 15Kč - ale nájdete ho v týždni 9 - 15.3.2015 v tlačenom vydaní časopisu.








24.2.15

novinky ★ február

Pred týžňom som sa zúčastnil na verejnej debate o trans* problematike, ktorú organizovala platforma Proud a avizoval som ju v poslednom poste. Ako divák som za posledné tri roky obišiel viacero podobných stretnutí ale toto bolo podľa mňa v niečom prelomové. Určite aj z osobných dôvodov, bol som ako hosť jeden z priamych účastníkov debaty, ale zároveň som mal pocit, že to je prvá debata, ktorá nie je len čisto obecné predstavenie transrodovosti a pojmov. Bolo veľmi dôležité, že boli na diskusii zastúpené viaceré strany - transrodoví ľudia, právnik, sociologička a doktor - sexuológ. Moderátorka Bára Šichanová (okrem iného spoluautorka relácie Kvér na Radiu Wave) celú diskusiu (okrem posledných 10tich minút kvôli kapacite SD karty:) nahrala. Chcem sa s vami o túto nahrávku podeliť, pretože na debate podľa mňa padli zásadné veci. Asi najdôležitejšia téma, ktorá sa riešila, bola legislatíva trans* otázky v ČR - čím musí transrodový človek kvôli právnemu uznaniu rodu prejsť. Sexuológ aj právnik sa zhodli na tom, že zákon a jeho požiadavky sú postavené z tradície a návaznosti na zákony z pred XY rokov a aktuálne nereflektujú potreby transrodových ľudí a je otázkou diskusie, kde sa umiestni hranica, ktorá bude znamenať pre štát dostatočný dôkaz toho, ako človek prežíva svoju rodovú identitu. (cca 36min nahrávky) Dnes je tou hranicou "finálna operácia" tzn sterilizácia a prerušenie reprodukčnej schopnosti. Ja osobne nie som s danou situáciou spokojný, takže som rád, že sa táto téma verejne otvorila. Nižšie nájdete pár fotiek z toho večera.
Okrem iného som dal rozhovor do týždenníku Respekt, v ktorom výjde rozsahom celkom veľký článok na tému transrodovosť v ČR a som veľmi zvedavý ako to dopadne. V dialógu s novinárkou, ktorá článok píše sme dospeli k tomu, že u nás vlastne zatial neexistuje iný spôsob, akým by bola transrodovosť uchopená - len prizma transsexuality - fyziologickej nápravy nesprávneho tela. Prirodzene ju z toho, čo videla v zahraničných médiách za posledný rok zaujímalo trans* hnutie, vyjednávanie práv a trans* vizibilita u nás. Zatiaľ toho moc nie je, ale snažíme sa!
Veľmi pozitívna správa posledného týždňa je, že sme s našou iniciatívou trans*parent dostali prisľúbenú finančnú podporu na organizovanie cyklu prednášok a osvetových akcií na najbližsie obdobie. Takže sa nebojte, dokým nenájdeme miesto na naše centrum, bude sa aj u nás diať nejaká kontinuálna činnosť a dúfam, že budete naše akcie navštevovať. V pravý čas sa s vami podelím o konkrétnejšie informácie:)





PS: môj blog ma vlastnú doménu! ★★★ www.pandamian.org ★★★ :))



14.2.15

n e b i n a r i t a ⇄ p a r t 1

Už veľakrát som na blogu písal o tom, ako vnímam a prežívam rodovú identitu a o tom, ako reflektujem prevládajúce koncepty spojené s trans* tematikou a rodovou binaritou. Zjednodušene povedané - všeobecne sa trans* rodovosť v našich končinách prezentuje ako transsexualita, to znamená premena z jedného pohlavia do druhého. Takže v svojej podstate medzi riadkami čítame, že existujú len dve kategórie možnej existencie = ako muž alebo žena - binárny rodový systém - binarita. 
Čo je to teda nebinarita? Je to ilúzia rodovo zmätených ľudí? Jasné že nie.  
Aj keď takúto odpoveď by vám na danú otázku dal asi nejeden lokálny odborník - sexuológ. Podobná odpoveď bola prezentovaná mne pred piatimi rokmi, keď som navštívil prvýkrát sexuológa. Nebinarita existuje a je to téma, ktorej sa chcem v budúcnosti na blogu venovať precíznejšie, pretože je to bez diskusie súčasť trans* spektra. Plánujem pár video rozhovorov s ľudmi v mojom okolí, ktorých gendrová identita nespadá do klasických kategórií a dúfam, že sa nám spoločne podarí priniesť nové svetlo do slepých miest trans(sexuálneho) spektra v našom kraji:)
Dnes je Valentín, mám narodeniny a rozhodol som sa dať jeden darček niekomu z vás, pretože rád dávam darčeky. Šiltovka BOY/GIRL od Proud Animals môže byť vaša, stačí napísať, že ju chcete do komentu a ja niekoho do dvoch týždňov vyberiem. Šiltku pošlem poštou - CZ/SK lokácie:)





tričko a šiltovka Proud Animals

PS: V utorok 17.2. o 19:00 sa uskutoční prvá verejná debata o trans* tematike, ktorej sa zúčastním ako hosť, ak máte čas a budete v Prahe, prídite na moju debatnú premiéru :) - viac info TU

UPDATE 28.2.
výsledky súťaže o šiltovku - vyhráva Ven S (koment č.9) g r a t u l a c i a <3




3.2.15

TRANS*PARENT - nová iniciatíva lokálneho trans* aktivizmu

Posledný týždeň bol celkom kľudný a mal som dosť času trochu plánovať a triediť si myšlienky. Ponorený do toku diania nie sme skoro nikdy schopní vyhodnotiť pravú povahu vecí… čo to vlastne všetko znamená a kam smeruje… cítim, že je niečo dôležité, ale prečo je to dôležité? Aj to čo uchopujem ja, sú len nejaké útržky príbehu. Toto bude taký sebareflexívny post. Prosím o trpezlivosť - obsahuje dôležité informácie pre budúce kapitoly našej lokálnej trans* aktivistickej story.
Na výlete v Stockholme som pochopil, že sa zo mňa asi fakt stal trans* aktivista. Veľmi dlho som sa tomu titulu bránil. Asi pretože pre mňa znamenal niečo konkrétne s čím som sa nestotožnoval - akademickú disciplínu a ja som sa v takom prostedí nikdy necítil dobre, uplne úprimne som si pripadal na to nie dosť sčítaný a argumentačne schopný. Ale postupne, hlavne s týmto blogom, som si uvedomil, že sú uplne iné nástroje, ktorými sa dá vstupovať do priestoru a meniť ho. Tak ako Saga s ocenením, ktoré po našom stretnutí získala, dokázala neuveriteľnú vec - trans* žena, ktorej identita pláva niekde uplne mimo tradičný trans* narativ, s cenou za najlepší ženský herecký výkon, dáva ďakovnú reč pred státisícmi ľudí - to je revolúcia. Vôbec s tým nechcem zrovnávať moje aktivity, zas taký egotripper nie som, ale dodalo mi to odvahu, pretože my musíme hovoriť o sebe samých a hladať spôsoby ako sa uchopovať vlastnej reprezentácie. Hovorí sa, že vojnu proti zlej interpretácii komunismu vyhrala koncom 80. rokov soft power a americká pop kultúra. Laverne Cox, Andreja Pejic, Janet Mock, Lana Wachowski (a iné/í) sa pohybujú v priestore populárnej kultúry a pomaly podrývajú základy rigidnej, rodovo striktne binárnej spoločnosti. Trochu ako v Matrixe, čakáme kým sa prebudia ostatní a pochopia, že spektrum nie je len čierna a biela.  
Tento blog uspokojuje moju potrebu prispieť k sile trans* globálneho hnutia, ale zároveň je toľko možností a iných spôsobov ako šíriť subverzívnu správu rodovo binárnemu svetu a zároveň pomáhať iným. Takže teraz tá najdôležitejšia vec - Viktor a ja sme sa rozhodli vytvoriť v blízkej budúcnosti fyzický priestor, klubovňo - kaviareň, podporné centrum pre trans* rodových a queer ľudí v Prahe. Projekt má pracovný názov trans*parent. Okrem vytvorenia príjemného prostredia, kultúrno-osvetových akcií, podporných skupín, psychologického a sociálneho poradenstva by sme chceli dať pracovnú príležitosť trans* rodovým ľuďom, ktorý by v priestoroch kaviarne mohli nájsť uplatnenie. Momentálne sme vo fáze zakladania spolku a vytipovávania potencionálnych zdrojov pre grantovú podporu. Zaujíma Vás viac? Máte pocit, že môžete nášmu projektu pomôcť, poprípade ak máte akékoľvek nápady, komentujte a píšte. Ďakujeme a budeme sa tešiť na podnety a reakcie.


Viktor & Ja
00 oo

28.1.15

Stockholm & Saga

Už od Vianoc som mal chuť ísť niekam na rýchly spontánny výlet a keď sa naskytla príležitosť odletieť na pár dní do Štokholmu, vôbec som neváhal. Dokonca sa mi podarilo nahovoriť môjho dobrého kamaráta Viktora, aby sa pridal. Celkom nám to zapadalo do plánov, pretože už nejaký čas intenzívne brainstormujeme nad jedným spoločným trans* aktivistickým projektom a výlet nám prišiel ako vhodná príležitosť na sústredenejšie diskusie. Viktor mal zhodou okolností možnosť vybaviť najlepší couchsurfing v centre mesta, a ja som dopredu dohodol stretnutie so Sagou Becker, ktorá bola na tohtoročných Mezipatrech ako hosť s filmom Něco se musí zlomit, ktorý festival vyhral. V Prahe bola len dva dni a nemali sme možnosť sa dlhšie baviť a preto som nesmierne rád, že naše stretnutie vyšlo. Síce bola dosť zaneprázdnená a asi aj nervózna (blížil sa gala večer švédskych filmových cien, kde bola nominovaná), našla si čas a stretla sa s nami na kafe. Bol to veľmi príjemné stretnutie a v našej debate padlo pár zásadných vecí. Budem rád, ak si vypočujte rozhovor, ktorý sme so Sagou pri pojedaní sendvičov, za doprovodu hlasnej backround hudby (inak povedané kvalita nahrávky miestami kolíše) v shopping centre na predmestí Štockholmu dva dni pred oceneniami nahrali. 

Ever since Christmas, I was in the mood for a quick spontaneous trip somewhere nice. When I stumbled on the opportunity to fly to Stockholm for a couple of days, I didn’t hesitate at all. I even managed to talk my good friend Viktor into joining me. The trip fit well with our plans to have a more in-depth discussion about a trans* activist project we’d been brainstorming about. Viktor happened to find an amazing couchsurfing host in downtown Stockholm, while I arranged a meeting with Saga Becker. I met Saga last year at the Mezipatra Film Festival where she presented the award-winning Something Must Break. She only stayed in Prague for two days and we exchanged no more than a few words. That’s why I’m so excited about our conversation in Stockholm. Although Saga was relatively busy and probably nervous, too (the Swedish Film Award Ceremony was approaching and she was nominated), she took the time to meet us over a cup of coffee. While we had a great time talking, a few fundamental things were said. I invite you to listen to the audio of our conversation we recorded in a suburban shopping centre two days before the award ceremony; sound quality is not the best since we were eating sandwiches and loud music was playing in the background.

Viktor a Saga a Štokholm predmestie / Viktor & Saga & suburbian Stockholm 
Viktor ide po ulici / Viktor walking down the street
Viktor mi ukradol foťák / Viktor stole my camera
Stockholm
Stockholm
Romantika 
part 1
Situácia trans* ľudí v Švédsku, legislatíva, sterilizácia, operatívne zákroky, Saga a tranzícia, otváranie tabuizovaných tém (prirodzená tranzícia bez hormónov a operácií, nevydarené operácie, oľutovanie operatívnych zákrokov).
Situation of trans* people in Sweden, local laws, sterilization, surgeries, Saga and transitioning, opening taboos (transitioning naturally without hormones or surgeries, having a failed surgery, regretting the surgery).
"Trans* život nie je o tom, že sa narodíme do zlého tela, ale o tom, že žijeme v zlom systéme, ktorý nám nedovoluje byť tým kým sme."
“Trans* life is not about being born into the wrong body but about living in the wrong system that doesn’t let us be the way we are.”

part 2
Prvá vizuálna trans* referencia v pop kultúre, ktorú si pamätáš? Trans reprezentácia a obľúbené trans* filmy. 
Your first memory of a trans* reference in visual pop culture? Trans* representation and favourite trans* movies.
"Je vtipné, že ľudia, ktorí nie sú trans* chcú robiť o trans* ľudoch filmy... mali by sa viac oslovovať trans* ľudia, ktorý su schopný tvoriť."
“It’s funny that people who are not trans* want to make movies about trans* people… We should talk more trans* authors into doing the job.”

part 3
Trans* aktivizmus, film Something must break/Něco se musí zlomit, povedomie ľudí a sexualizácia trans* statusu, budúce plány.
Trans* activism, Something Must Break, public awareness and sexualisation of trans* status, future plans.

"Je šialené, že ľudia stále nevedia, čo je to trans* a že sa ma ľudia stále pýtajú čo trans rodovosť znamená."
“It’s crazy that people still don’t know what it means to be trans*, that people keep asking me what being transgendered is about.”

Saga deň po našom návrate prebrala cenu Guldbaggen (švédske filmové ocenenia) za najlepšiu ženskú rolu ako prvá trans* herečka, pred stovkami ľudí v publiku a viac ako miliónom sledujúcich divákov. Ja som sledoval stream na nete a bol som úplne dojatý. Ničomu som švédsky nerozumel ale to nebolo dôležité, pretože viem, čo ocenenie pre Sagu znamená a že je to cena pre nás všetkých. 
On the next day after we arrived back in Prague, Saga became the first trans* actress ever to receive the Guldbaggen Award for Best Actress. She was honoured in front of hundreds of people in the audience and more than one million television viewers. I was watching the live stream online and I was totally moved because I know what this award means to Saga and us all.


PS: Saga's acceptance speech''This night is for many about film, but for me personally and for so many others, tonight is about something damn much bigger. What we have achieved with this movie this year is so damn big. It has affected so many fucking people. And we have changed people’s lives. And that can’t any award in the world beat. I want to thank my mom. I want to thank my family and my friends. And I want to thank Ester and Eli who believed in me and who wanted to create this together. You don’t understand how much this means. We have written history tonight!"

15.1.15

♡ ♥ ➳ trans* status a vzťahy


Minulý post som písal o passingu - zapadnutí do spoločnosti bez povšimnutia, napĺňaní vlastných túžob ale zároveň aj predstáv iných ľudí v spoločnosti v ktorej žijeme. Mal som príležitosť rozviesť túto tému viac aj v rozhovore pre Český Rozhlas v programe rádia Wave - Kvér - klik tu
Očakávania a napĺňanie predstáv je veľká téma pre trans* ľudí aj v otázkach hľadania partnera alebo celkovo partnerských vzťahov. Veľa trans* ľudí žije v gender queer priestore a hľadá si partnerov s širšou skúsenosťou a nevyhranenými preferenciami. Trans* skúsenosť všeobecne (človeka v tranzícii a v procese hormonálnej terapie) je obdobie veľkých zmien. Je dôležité napríklad podotknúť, že rodová identita a sexuálna orientácia nemusia spolu vôbec súvisieť. Niekomu sa v tranzícii sexuálna orientácia mení. Veľa trans* ľudí však pociťuje silno a pevne svoju identitu aj sexualitu ako danú a hľadá napríklad tradičný model heterosexuálneho vzťahu. 
Pre mňa osobne bol tento moment v rámci môjho trans* coming outu veľmi problematický.  Silne som túžil byť vnímaný ako muž, chcel som byť sám sebou ale zároveň som pociťoval strach, že nie som dostatočne "muž" pre toho druhého človeka. V rámci procesu môjho coming outu a celkovo ešte obdobím pred zahájením tranzície, som mal veľa rôznych vzťahov ale vždy som sa najviac zamilovával do takých (akoby moja súčasná priateľka povedala) typických hetero éterických holiek a strašne som sa vždy bál niečo si s nimi začínať. Čisto úprimne ja som strašne veľa krát úplne doslovne zdrhol z tých ja balím teba ty balíš mňa situácii. Neviem to asi uplne dobre popísať, ale ja som mal pocit, ako keby vo mne videli niečo, čo niesom. Podľa mňa som vyzeral tak androgynne a chlapčensky príťažlivo, ale zároveň ma čítali ako holku a potencionálny fajn experiment. Nevyhovovalo mi to a choval som sa z môjho pohľadu dnes dosť tragicky (tie úteky.).
Potom sa mi raz stalo, že som nezdrhol. Uplne si vybavujem svoj vlastný údiv... Bol z toho vzťah a láska. Zároveň som ale nebol ešte uplne pripravený a nedokázal som byť sám sebou. Síce som o svojich pocitoch a túžbach zahájiť proces tranzície hovoril, nedokázal som urobiť žiadny krok, myslím si, že to bolo aj preto, že som sa bál, že to nebude stačiť. Mal som nejakú imaginárnu predstavu ako asi vyzerám, ja ako Damián a ako vyzeráme my dvaja spolu (imaginárny Damián a moja holka vtedy). Dokázal som vykročiť až keď sme sa rozišli. Ale napríklad bez skúsenosti toho vzťahu, by mi to odhodlávanie trvalo ešte dlhšie. 
Už v procese tranzície som bližšie spoznal moju súčasnú partnerku. Je to neuveriteľné, ako sa môj vzťah k samému sebe za ten čas zmenil. Mám prvý krát v živote pocit, že ma niekto vidí takého aký som, možno je to preto, že ja seba konečne vidím. Nikdy som si nemyslel, že budem s niekým o sebe tak otvorený. Vlastne Damiána spoznávame tak trochu spolu. Nepoznám väčšieho supportera ako je Kaa. Je hrozne dôležité byť k sebe úprimný, mňa na jednej strane mrzí, že som toho nebol v minulosti vždy schopný o to viac sa to snažím teraz vynahradiť. Ak mám pocit, že nenapĺňam nejaké očakávania alebo mám o sebe pochybnosti, vždy to narovinu riešime. Veľmi mi to pomáha a dúfam, že je náš vzťah navzájom podobne obohacujúci (hovorí, že áno.) Aké máte skúsenosti vy?

k u t u b i 


8.1.15

Passing - ako vyzerá (typický) muž?

Passing ja pre veľa trans* ľudí dôležitá súčasť trans* skúsenosti - passing znamená zapadnúť na verejnosti bez povšimnutia ako (typický) muž alebo žena. K tomu nám pomáha prispôsobovanie nášho zovňajšku. Napríklad volením istého typu oblečenia. Pre mňa bol passing veľmi dôležitý. Často krát som bol čítaný ambivalentne a dostával na verejnosti od cudzích ľudí otázky či som muž alebo žena alebo skúmavé skenujúce pohľady. Mne táto situácia nevyhovovala a rozhodol som sa vykročiť jedným smerom (čím ale netvrdím, že je to jediný správny spôsob prežívania gender identity a zdravím všetých nebinárnych, gender queer a gender fluid ľudí čo čítajú). Dnes sa to už vôbec nestáva a cítim sa preto uvoľnenejšie a príjemnejšie. Som rád, že som vnímaný spoločnosťou tak ako chcem, na druhej strane túžba po passingu a zažívanie passingu má svoje úskalia. Chcem hlavne upozorniť na dôležitú vec - spektrum toho ako má pre spoločnosť typický muž a žena vyzerať je bohužial (specificky v našich končinách) vlastne veľmi úzka a nudná škála. Nenechajte sa preto cudzími pohľadmi vytlačiť do polohy, ktorá je síce dostatočne mužná alebo ženská, ale pre vás neprirodzená. Nechajte si čas skúmať, čo je vám príjemné, a v čom sa ako cítite. Experimentujte - veľa trans* chalanov volí spôsob obliekania tak, aby zakryla možné ženskejšie telesné rysy. Jeden zo spôsobou ako formovať hrudník inak ako operatívnym zákrokom je nosiť binder - niečo ako opačný korzet :). Nie je to úplne najpohodlnejší odievací doplnok, ale je to dobrý spôsob ako si vyskúšať mať plochý hrudník a otvoriť možnosti ďalším outfitovým variáciám, v ktorých by ste sa inak cítili nepríjemne. Linky na spolahlivých dodávateľov tu a tuAk podstupujete hormonálnu terapiu, vaše telo sa bude postupom časom meniť a s ním aj váš šatník. Chce to čas a je to proces zžívania sa samého so sebou v období takýchto zmien. Viac o passingu napríklad v článku na stránkach TransFúzie - tu. Máte niekto nejaké iné tipy poprípade skúsenosti s ktorými sa chcete podeliť?
K tomuto postu ma inšpirovali sviatky v Bratislave a rozhovory s mojou mamou. Mali sme pár debát na tému čo je mužské a čo nie, prejavila trochu obavu o môj vkus v obliekaní a zdalo sa jej, že sa nesnažím obliekať dostatočne mužne. Snažil som sa jej vysvetliť, že zo mňa asi nikdy drevorubec nebude a že je pre mňa dôležité cítit sa pohodlne a prirodzene. Na druhej strane všetko sa vyvíja a mení a možno o rok budem väčší mačo :) haha No tak čo si myslíte vy, obliekam sa dosť mužne?  






všetky fotky kaa 

Tento článok  opisuje aká je politika niektorých z nadnárodých odevných reťazcov v prístupe k trans rodovým ľudom a otázke skúšacích kabín. Transfóbna Zara to moc nevyhrala... Každopádne odporúčam nakupovať v hocijakom oddelení, hlavné je cítiť sa fajn a inak je všetko vlastne jedno.