28.6.15

Sociálna tranzícia - čo je inak a čo sa nemení.

Včera som dával rozhovor pre portál feminizm.us a bolo to veľmi zaujímavé. S autorkou projektu sme sa bavili o mojich skúsenostiach v rámci sociálnej tranzície (momentu, kedy som začal v spoločnosti fungovať v mužskej roli a keď ma okolie začalo vnímať v súlade s mojou rodovou identitou). Zaujímalo ju, či pociťujem v porovnaní s minulosťou nejake markantné zmeny v spôsobe, akým ku mňe ľudia pristupujú. Už dávnejšie ma napadlo, že trans status a zážitky trans ľudí v sociálnej tranzícii môžu poodhaliť niečo bazálne o nastavení spoločnosti. Dokonca si myslím, že sme schopní dať cisrodovej väčšine veľmi potrebné zrkadlo v téme strereotypy. Inšpirovaný včerajším stretnutím skúsim trochu sám so sebou brainstormovať.
Cítim sa byť teraz, keď som v očiach väčšiny vnímaný ako mladý muž inak? Odpoveď znie áno. V mojom prípade som prežil skôr tranzíciu z polohy gendrovo neidentifikovateľného človeka do role muža. Neviem tým pádom z vlastnej skúsenosti úplne posúdiť aké su rozdiely v prístupe ku ženám a mužom. Každopádne mám pocit, že sú ku mne v úplne náhodných situáciách neznámi ľudia teraz milší a obracajú sa na mňa s väčšou dôverou. Je to ale podľa mňa naozaj dané tým, že som bol pre verejnosť ako nezaraditeľný človek viac podozrivý a divný. Takže ak by znela otázka - je spoločnosť prívetivejšia k rodovo jasne identifikovateľným ľuďom ako k na oko genderqueer ľuďom? - odpoveď znie jednoznačne áno. 
Ako je to s esenciálnou mužnosťou a silou testosterónu? Áno, je pravda, že sa moje vnútorné prežívanie na hormonálnej terapii trochu zmenilo a ovplyvňuje to aj moje správanie. Mám pocit, že som v spoločnosti rozhodnejší a odvážnejší. Mám menej "plačlivých" chvíľ (teraz sa desíte, že prilievam kvapku oleja k stereotypnému rodovému esencialismu:)) neznamená to ale, že neplačem. Stereotypy sú o zjednodušovaní a každý človek je neuveriteľne komplikovaný mix rôznych esencií. Určite nie som teraz super mačo, ktorý túži vŕtať steny a klátiť stovky žien. Nie som menej empatický a určite sa o svôjho kocúra Kuťubiho starám rovnako svedomite.
Čo ma osobne na sociálnej tranzícii prekvapilo najviac je, ako sa ma ľudia snažili povzbudzovať v mojej mužskosti tými najväčšími klišé. Si fešák, sa budeš páčiť holkám, rastú ti svaly a teraz by sme mohli ísť spolu na futbal...na jednej strane to samozrejme chápem, "stávanie sa mužom" môže pre väčšinovú spoločnosť znamenať rôzne "povinné" rituály. Pre nás transrodových ľudí sú pravidlá a hranice rodovej binarity možno oveľa viditeľnejšie ako pre cisrodovú väčšinu. Pre spoločnosť sa mužom alebo ženou stávame fyzicky aj spoločensky, pre nás môže byť tá skúsenosť ale iná. Ja osobne sa vnímam dlhodobo konzistentne a nie som o nič menej JA ako pred pár rokmi. Preto istým spôsobom spochybňujem rodovú binaritu a tradičné stereotypy a prestávam sa toho báť.  
Viac o mojich úvahách o vzťahoch v spoločnosti a premenách spojených s trans statusom sa dočítate v rozhovore, ktorý bude čoskoro online. 
A mám super novú košeľu - NO SHAME IN MY GAME :D

 

7.6.15

Niečo málo na tému gender dysphoria [disfória] alebo tréning sebaprijímania.

Chcel som napísať post o mojich posledných dňoch a zákroku, ktorý som absolvoval, ale je to pre mňa dosť ťažké. Dlhú dobu bolo pre mňa prežívanie a prijímanie niektorých fyzických aspektov seba samého veľmi problematická a nadovšetko intímna záležitosť. Stále tomu tak z veľkej časti je, ale zároveň som prešiel určitú hranicu, za ktorou mám akoby zrazu priestor sa otočiť a pozrieť sa na časť tohto komplikovaného vzťahu samého k sebe s odstupom.
V angličtine sa pre špecifické pocity trans* prežívania spojené s fyzickou "nesúladou" používa pojem (gender) dysphoria [disfória] - prekladá sa ako úzkostný pocit nesúlady... Tento stav sa budem snažiť v tomto poste nejak priblížiť. Často sa tento komplex (pre každého špecifických) pocitov zjednodušene pomenuváva floskulou "narodený/narodená do zlého tela". Ja som si nikdy nemyslel, že moje telo je nesprávne, zlé alebo že by mi nepatrilo. Každopádne pocity spojené s trans* disfóriou zažívam skoro celý život. Pre mňa ale nie je proces tranzície boj proti zlému telu. Prirovnal by som to skôr k dlhodobému tréningu bez nejakého závažného preteku na konci. Pomáham sám sebe, aby som sa cítil dobre. Aj keď je pravda, že v poslednej dobe je prirovnanie s tréningom naozaj čisto symbolické, pretože som reálne nešportoval dosť dlho, čo je u mňa veľký nezvyk. Ale mám veľké cvičebné plány! Posledný týždeň sa totiž rozbehlo prvé leto, ktoré si po dlhej dobe budem fakt užívať. Nezvládate dobre teplo? Tak trans* chalani to majú v lete zvyčajne ešte o pár stupňov ťažšie. Jedna z veľkých tráum a prekážok v normálnom každodennom fungovaní je pre trans* mužov hrudník. Zákrok, ktorý som pred dvanástimi dňami absolvoval, je pre väčšinu z nás vykúpením. Znamená, že nemusíme tráviť väčšinu času v nie veľmi príjemných odievacích doplňkoch, ktoré extrémne sťahujú hrudník, aby mal navonok mužskú kontúru. Ja som mal to štastie, že som nebol nikdy úplne výdatne žensky obdarený (aj preto som absolvoval zákrok, po ktorom mám minimálne jazvy, na môj insta som postoval jednu exhibo fotku post op), ale aj tak som tým neskutočne trpel. Miliónkrát som rozmýšlal, prečo si to vlastne dobrovoľne spôsobujem, tak isto ma prepadol tento známy pocit, keď ma viezli na operačný sál - prečo to dobrovoľne robím, keď mám zdravé telo? Ja na túto otázku nedokážem odpovedať. Môžem ale odprisahať, že som po tom zákroku ani na sekundu neoľutoval rozhodnutie do toho ísť. Mám pocit, že som spravil pre seba obrovskú vec a neskutočne sa mi uľavilo. Predpokladám však, že disfóriu budem pociťovať aj naďalej a je dosť možné, že sa jej nezbavím nikdy. Možno je to ale ako s tréningom v zhoršených podmienkach. Učiť sa mať sa rád v takto krušných časoch musí predsa v budúcnosti priniesť niečo pekné.