20.7.15

Ekvilibrium ☯ bod nula mojej tranzície.

Keď som bol v roku 2010 v druhom ročníku bakalárskeho štúdia Centra Audiovizuálnych štúdii na FAMU, mal som v rámci koncoročných klauzúrnych prác svoju prvú (a asi aj poslednú :)) sólo výstavu s video inštaláciou Ekvilibrium (počátek osy). Po škole som na vytvarné umenie, respektíve video art a umelecké inštalácie, nejak zanevrel. Nie že by som nerád niekedy zašiel na výstavu, ale prestalo ma baviť vytváranie vecí, do uzavretého priestoru galérie a prestal som v tom vidieť zmysel. Každopádne svoje štúdium a všetky práce, ktoré som počas neho vytvoril a texty, ktoré som napísal, dnes chápem ako kúsky skladačky, ktoré som potreboval pootáčať v rukách a stráviť pri nich nejaký čas. Posledné týždne som sa v myšlienkach často vracal k tejto mojej práci z druháku. Strašne intezívne si vybavujem, ako som sa snažil prísť na to ako túto vec zložiť tak, aby z nej šiel ten pocit, ktorý som potreboval vyjadriť. Mal som v hlave predstavu dokonalej rovnováhy. Neustále balansujeme, na neviditelných osiach medzi rôznymi pólmi a úplna rovnováha je vlastne nedosiahnuteľná, je to taký ten mikromoment pred nejakým rozhodnutím, na ktorú stranu sa pohnúť. Chcel som sa však nejakým spôsobom dostať do toho stavu, vidieť sa tak. Možno to bude znieť úplne ezotericky, ale podľa mňa mi ten zážitok s touto inštaláciou pomohol k ceste, na ktorej som teraz. V treťom ročníku som odišiel na stáž do Nórska a keď som sa vrátil, pamätám si ako som hovoril mojej spolužiačke a v budúcnosti spoluautorke iných inštalácií, že som pochopil, že Ekvilibrium bolo bod nula mojej tranzície - vtedy som sa definitívne rozhodol, že vykročím jedným smerom z toho neutrálneho bodu a pobyt na stáži nechal ten pocit dozrieť. Stále si myslím, že to bolo zásadné, ale zároveň si uvedomujem, v čom som sa mýlil. Myslel som si, že sa tým rozhodnutím zbavím pocitu akejsi vnútornej obojakosti. Pomohol som si cítiť sa tisíckrát lepšie, ale zároveň som stále tým, kým som bol. Myslel som si, že sa pretransformujem do mojej predstavy akejsi normality. Ja som strašne chcel byť ten "normálny" cis chalan, a v tom som videl svoj kľud po balancovaní v nerozhodnom medzipriestore. Podľa mňa to je dôvod, prečo sa posledné týždne vraciam k Ekvilibriu. Snažím sa pracovať s tým, aké som mal predstavy a očakávania a čo sa vlastne za tú dobu udialo. Je pravda, že som teraz niekde úplne inde, ale aj tak pre mňa predstavuje táto "skladačka" niečo viac ako školskú prácu. 
Ako som to teda pred tými piatimi rokmi natočil a poskladal? (áno pred piatimi rokmi, je to šialené) Vo výsledku je to vlastne veľmi jednoduché - inštalácia je zložená z dvoch projekcií, ktoré sú premietané na protiľahlé steny, na oboch projekciách je tá istá postava (ja - pretože som sa celé štúdium obsesívne natáčal :), chcel som sa proste v tých situáciach vidieť) natočená na tom istom mieste z dvoch protistojných uhlov. Jedna projekcia je zrkadlovo obrátená a postavy vyzerajú tým pádom trochu inak.

inštalácia vyzerala takto (galerie Fotograf Praha 2010)


pozvánka na výstavu takto :)

a videá takto 


Včera som sa dokonca šiel prejsť do Prokopského údolia, kde som video pred piatimi rokmi točil. Chcel som nájsť to miesto, ale nevedel som už presne, kde bolo. Asi po hodine sme s Kajkou prišli k takému kúsku potoka s dvoma vŕbami a ja som nadšene hovoril, aké to tam je krásne a keď som sa otáčal ďalej smerom k ceste uvidel som tú skalu a presne to miesto. Úplný magic moment.