27.12.16

Medzi riadkami

Jednou z veľkých hnacích síl trans hnutia je určite internet. Ako komunikačné médium tmelí trans komunity po celom svete a zároveň dáva možnosť každému jednému z nás hovoriť svôj príbeh vlastnými slovami. Masmediálne trans klišé veľmi často zjednodušujú naše príbehy na prefabrikované HLPčka (hlboký ľudský príbeh) o uvaznených dušiach v nesprávnych telách, o vykúpeniach skalpelom a šťastnom heteronormatívnom cis passingu. Zovšeobecňovanie v zmysle, že všetci trans ľudia sú proste takí, nám radosť naozaj nerobí… Ja sám som v období po comingoute siahol po najbližšom možnom spôsobe, akým upevňovať a vlastne v očiach druhých budovať svoju novú identitu a začal som písať blog a založil som si účet na Instagrame. Bolo to určite dobré rozhodnutie, ideálny spôsob ako si zjednodušiť vysvetlovanie mojej situácie a zároveň prispieť niečo málo k šíreniu osvety o trans problematike, ktorá presahuje môj osobný príbeh. Nedá sa povedať, že by som bol v bloggovaní enormne aktívny a koncepčný, ale myslím si, že sa mi podarilo pokryť témy, ktoré boli pre mňa nejakým spôsobom dôležité. A potom prišlo ticho.Najskôr som si myslel, že proste na písanie a postovanie nemám čas. Začal som v novej práci a zároveň som sa čím ďalej viac venoval komunitnej podpore a trans aktivismu pod hlavičkou Trans*parentu. Posledný post som napísal před trištvte rokom. Od vtedy som veľa krát premýšlal, o čom by som chcel písať a začal som si dávať dokopy poznámky, ale nikdy som nič nedokončil. Postupne som si uvedomil, že som začal riešiť věci, ktoré naviem sprostedkovať v mantineloch jazyka a imidžu persóny, ktorou komunikujem. Pandamian je taká pozitívna postava. Vysvetluje, objasňuje nejasné a motivuje. Dlhú dobu nám to spolu fungovalo, pretože som bol motivovaný a mal som asi vo veciach jasno. Mal som jasno v tej časti príbehu, ktorá sa odohrávala prvé dva roky tranzície. Dejstvo – veselá cesta k passingu a zvedavé odkrývanie schémat binárneho mužsko-ženského sveta. Potom sa to začalo všetko komplikovať. Moja prvá operácia hrudníku dopadla OK, ale nebol som úplne stopercentne spokojný a potreboval som jeden korekčný zákrok. To sa moc na môj Instagram nehodilo. Prestával fungovať môj vzťah a totálne som vyhorel v trans aktivizme. Uvedomil som si, že sám seba nemôžem schematizovať na Pandamianov príbeh, ktorý stratil kontury a v podstate už prestával existovať. No a to je asi kde stojím teraz, medzi riadkami mojej pozitívnej a štastnej sebareprezentácie sa snažím sa vymyslieť čo s tým.Je možné, že sa k písaniu už nevrátim, aj keď si myslím, že by to bola škoda. Možno sa mi podarí nájsť polohu v ktorej budem spokojnejší a budem mať chuť pustiť sa do tém, ktoré su pre mňa aktuálne. Dokým to nevymyslím, čítajte určite Filipa, ktorý začal nedávno blogovať a píše skvelo o svojej skúsenosti s transzíciou. http://transfilip.blogspot.sk a sledujte aktivity Trans*parentu na webe www.transparentprague.cz.

21.2.16

DIY maskulinita

V začiatkoch mojej tranzície som pociťoval úzkosť až paniku z otázky, ktorá bola permanentne na pozadí každého kroku spojeného s transformačným procesom, ktorý som začal prežívať - Aký muž mám vlastne byť?

Možno to znie nepochopiteľne alebo až banálne, pre mňa to ale bola zásadná otázka. Bol som vychovávaný a socializovaný ako dievča a mladá žena, aj keď nikdy nie v úplne rigidnom alebo stereotypnom prostredí. Každopádne spoločnosť ma každodenne zaraďovala do dievčenského oddielu, zasväcovala do tajov sveta mladých slečien a volala ženským rodom.
Pri mojom coming oute a v začiatkoch tranzície som úplne trnul pri momentoch chlapáckeho potlapkávania po ramene a rečiach typu "..teraz môžme spolu dať to pivo a futbal keď už si chlap..." A pri predstave večera stráveného v čisto hetero cis mužskej spoločnosti na mňa šli mdloby. Mal som pocit, že skladám nejakú nekonečnú skúšku passingu a správnej navigácie v mužskom svete a bol som z toho v permanentnom strese. Pri pohovoroch so sexuológmi sa mi moc úľávy nedostávalo, pretože som bol neustále konfrontovaný s tým, že áno v spoločnosti existujú schémy, ktoré teraz musím začať príjímať a naplňovať, pretože sa stávam mužom (ktorý bol doteraz "uväznený v zlom dievčenskom tele" a ďalej to už poznáte).
Keď niečo intenzívne riešime, vnímame javy spojené s tou témou znásobene.  Boli momenty, kedy som fascinovane až voyeursky sledoval schémy rodovej polarity v každodennom živote. Postoj a gestikulácie cis týpka v tramvaji, konverzácie medzi mužmi, konverzácie medzi holkami, cis hetero pár na rande... Zo zvedavosti pozorujem tieto kódy stále, ale nie z potreby zaradiť sa. Začal som si pokladať otázku inak - Akým mužom chcem byť? (žeby Neo-gender-matrix moment?)
Za niečo cez dva roky v tomto procese som si uvedomil, že nepotrebujem dosiahnuť nejakeho žiadaného stavu ani po fyzickej stránke ani z hladiska toho, aký som a ako sa prejavujem. Bez ohľadu na očakávania a stereotypy môžem skladať svoju podobu maskulinity bez prekonceptov odznova. To je samozrejme možnosť každého z nás bez ohľadu či sme trans alebo cis. Pre niekoho je tá správna cesta v naplňovaní stereotypov a rodových rolí, čo je absolútne OK. Mrzí ma však, že stále žijeme v spoločnosti, kde vybočovanie zo štandardu vzbudzuje strach a znechutenie. 

PS.: Vo štvrtok 25.2. budem mať na túto tému krátky príspevok v rámci prednášky na tému druhy maskulinity v súčasnej spoločnosti, ktorú v Prahe organizuje Feministická společnost Karlovy univerzity (FEM) - link na FB evet prídite! 



10.1.16

Relativita času a veku.

Úplne bežne sa v konverzácii vyskytnú momenty, kedy si ľudia navzájom overujú reálie o tých druhých. Pýtame sa na miesto narodenia, prácu, koníčky... Skladáme si tým kontext toho druhého, zasadzujeme si ho do schémy a ako sa hovorí - vytvárame si o ňom obraz. V tomto obraze hrajú pre každého dôležitú úlohu trochu rozdielne aspekty. Niekomu je úplne jedno akú ma človek prácu a skôr ho zaujíma akú počúva hudbu a pre niekoho je základný kameň obrazotvornosti o druhých zamestnanie. Isté aspekty sa dajú odpozorovať na základe pohľadu a odhadu.  Keďže ste poučení, že s rodom to nebýva také jednoduché, ako sme si možno na prvý pohľad mysleli, asi vás nezaskočí, že aj vek môže prekvapiť.  
Už som za životným obdobím, kedy som dostával často otázky typu "Ty si chlapec alebo dievča?" a som úprimne rád. Nie preto, že by som bol proti prekračovaniu hraníc rodovej binarity (viz moje nové tetovanie), ale mne osobne je teraz lepšie. Každopádne sa stretávam často s iným problémom nečitateľnosti. Môj vek je pre okolie mätúci. Pamätám sa, keď som ešte pred začatím HRT (hormone replacement therapy) argumentoval sexuológovi, že chcem hormóny, pretože chcem začať adekvátne starnúť. Bola to etapa - mám 27 a vyzerám na 16 a rok vyjednávam s doktormi aby mi predpísali testosterón. Pán sexuológ mi povedal povestnú vetu: ...ale pane, vy máte ještě vaječníky a to vám ty vousy neporostou!" a poradil mi namiesto toho zmeniť šatník, skúsiť hovoriť hlbším hlasom, prípadne zmeniť účes a možno si vyholiť kúty. Nebudem popisovať moju reakciu na tieto skvostné rady možno len odkazujem - no tak pane vousy porostli a celkom slušne. 
Aj keď som už ďalej, som rodovo čitateľný a mám fúzy, mám o dva roky viac, ale stále nevyzerám na svoj vek. Mám za mesiac 30 rokov a ľudia mi odhadujú vek medzi 19 a 23. Niekto by povedal - však to je geniálne, získal si pomyselne pár rokov života naviac, predĺžuješ si mladosť atď. Na jednej strane je to pravda, ale miestami je to pre mňa nepríjemné a trápne. Zatiaľ sa mi fakt nestalo, že by bola reakcia na môj vek bez prekvapenia. V konverzácii sa proste často stane, že ľuďom začne niečo nehrať, alebo mne začne byť nepríjemné, ako ma ostatní odhadujú. Napríklad hovorím, že mám dva roky po magisterských štátniciach a im nesedí zrazu matematika (nastupoval na výšku keď mal 14?). Vety typu - to ja v tvojom veku blablabla... a pritom je to človek o dva roky mladší. Už sa mi to skoro nestáva, ale ešte donedávna ma často legitimovali keď som si kupoval alkohol alebo cigarety. Raz pani v Alberte neverila číslu, ktoré vidí na občianskom a vykrikovala na celý obchod: "Jemu je 28! To je neuvěřitelné!" - čakal som, že sa ma začne dotýkať a dúfať, že omladne. 
Nie je to vždy len nepríjemné. Je fakt, že mne samému sú veľmi sympatickí ľudia, ktorí sú vekovo nečitateľní a začínam aj ja sám na sebe túto charakteristiku uchopovať skôr pozitívne. Je dosť možné, že toto vekové mlženie časom docením, popravde je to už teraz o dosť lepšie, ako to bolo pred rokom alebo dvoma - vyzerať na 17 a aspoň na 23 je markantný rozdiel :). A cítim sa celkovo o mnoho lepšie. 
Je to ale podľa mňa veľká téma trans* ľudí všeobecne... hlavne trans* ľudí podstupujúcich hormonálnu tranzíciu. Aké máte s vekovou nečitateľnosťou skúsenosti vy?