21.2.16

DIY maskulinita

V začiatkoch mojej tranzície som pociťoval úzkosť až paniku z otázky, ktorá bola permanentne na pozadí každého kroku spojeného s transformačným procesom, ktorý som začal prežívať - Aký muž mám vlastne byť?

Možno to znie nepochopiteľne alebo až banálne, pre mňa to ale bola zásadná otázka. Bol som vychovávaný a socializovaný ako dievča a mladá žena, aj keď nikdy nie v úplne rigidnom alebo stereotypnom prostredí. Každopádne spoločnosť ma každodenne zaraďovala do dievčenského oddielu, zasväcovala do tajov sveta mladých slečien a volala ženským rodom.
Pri mojom coming oute a v začiatkoch tranzície som úplne trnul pri momentoch chlapáckeho potlapkávania po ramene a rečiach typu "..teraz môžme spolu dať to pivo a futbal keď už si chlap..." A pri predstave večera stráveného v čisto hetero cis mužskej spoločnosti na mňa šli mdloby. Mal som pocit, že skladám nejakú nekonečnú skúšku passingu a správnej navigácie v mužskom svete a bol som z toho v permanentnom strese. Pri pohovoroch so sexuológmi sa mi moc úľávy nedostávalo, pretože som bol neustále konfrontovaný s tým, že áno v spoločnosti existujú schémy, ktoré teraz musím začať príjímať a naplňovať, pretože sa stávam mužom (ktorý bol doteraz "uväznený v zlom dievčenskom tele" a ďalej to už poznáte).
Keď niečo intenzívne riešime, vnímame javy spojené s tou témou znásobene.  Boli momenty, kedy som fascinovane až voyeursky sledoval schémy rodovej polarity v každodennom živote. Postoj a gestikulácie cis týpka v tramvaji, konverzácie medzi mužmi, konverzácie medzi holkami, cis hetero pár na rande... Zo zvedavosti pozorujem tieto kódy stále, ale nie z potreby zaradiť sa. Začal som si pokladať otázku inak - Akým mužom chcem byť? (žeby Neo-gender-matrix moment?)
Za niečo cez dva roky v tomto procese som si uvedomil, že nepotrebujem dosiahnuť nejakeho žiadaného stavu ani po fyzickej stránke ani z hladiska toho, aký som a ako sa prejavujem. Bez ohľadu na očakávania a stereotypy môžem skladať svoju podobu maskulinity bez prekonceptov odznova. To je samozrejme možnosť každého z nás bez ohľadu či sme trans alebo cis. Pre niekoho je tá správna cesta v naplňovaní stereotypov a rodových rolí, čo je absolútne OK. Mrzí ma však, že stále žijeme v spoločnosti, kde vybočovanie zo štandardu vzbudzuje strach a znechutenie. 

PS.: Vo štvrtok 25.2. budem mať na túto tému krátky príspevok v rámci prednášky na tému druhy maskulinity v súčasnej spoločnosti, ktorú v Prahe organizuje Feministická společnost Karlovy univerzity (FEM) - link na FB evet prídite! 



Žádné komentáře:

Okomentovat